„Neprestala ťa milovať, Reilan. Som si istý, že ani neprestane. Lenže ľúbi aj mňa a ja sa jej neplánujem vzdať. Bol som veľakrát sebecký, no už taký nemôžem byť. Nebudem ju nútiť, aby si znova rozlomila srdce na dve polky," princ Jared.
Losiele Dal...
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
LUCYILA MOONARELA
Darlek mal roztrhaný plášť, zakrvavenú tuniku a chýbal mu rukáv. Lucyila si pomyslela, že po tom, čo sa vyliečil a vytiahol ju von z tej chladnej hrobky, ju zabije za to, že mu neopatrením ublížila. Netušila o pravidlách v tomto svete, no niečo jej hovorilo, že útok na princa nezostane len tak bez následkov. Ešteže ich nikto nevidel a svedkom mohla byť akurát mŕtva temná princezná. Darlek ju predsa poslal do temnoty, len za to, že na neho kričala, keď nemal na ňu nervy. Čo jej spraví tentokrát?
Prekvapilo ju, že keď vyšli, tak už svietilo slnko. Darlek sa bez slov zvrtol a zapečatil hrobku temnotou, ktorú pred chvíľkou narušil vlk. Lucyila sa stále pozerala na svojho nového spoločníka, ktorý poslušne pri nej stál a pozornými očami sledoval okolie.
„Si v poriadku?" spýtal sa jej princ, keď ku nej pristúpil. Pozornými očami ju kontroloval. Lucyila si uvedomila, že sa trasie. Čo sa to s jej telom dialo?
„Žijem. Nie som zranená," odpovedala mu chrapľavým hlasom a pozrela sa mu do nebeských očí. Darlek sa pozrel na svoj zničený plášť a zanadával. „Asi upadnem do šoku," dodala, keďže jej telo sa triaslo ešte viac a už to nemohla zakrývať. Uchopil ju za ruku. Pocítila zvláštnu moc, ktorá jej putovala do tela. Darlek sa ju snažil utíšiť, avšak stále bola na smrť vydesená.
„Mal by som nás zobrať domov. Nie som si však istý, čo s tvojím novým spoločníkom. Ešte som zviera stvorené z mesiaca a svetla neprenášal," povedal a pozrel sa na vlka, ktorý na neho ceril zuby. Darlek sa rovnako zamračil. Lucyila nechápala jedinému, prečo sa staral o zviera, ktoré ho napadlo? Pozrela sa na vlka a položila na neho roztrasenú ruku. Pohladkala mu srsť. Stále pred očami videla mŕtvolu Elishy, ktorá sa hýbala a rozprávala na ňu.
„Musím ti povedať..." začala. Vedela, že princ ju sem zobral len preto, aby mu zistila, čo trápi dušu jeho sestry.
„Potom mi to povieš, Lucyi. Si biela ako smrť. Asi to bol príšerný nápad," mrmlal si popod nos. Prikývla. Niečo jej hovorilo, že na tie slová nikdy nezabudne. Nemohla. Ešte nikdy sa nerozprávala s mŕtvymi a už viac to nechcela ani robiť. Predtým sa chcela vrhnúť smrti do náruče, aktuálne vedela, že nechcela, aby jej telo bolo niekedy tak chladné a nehybné, odkázané na večné muky. Chýbala jej ľudská smrť, ktorá bola oproti tejto milosrdná. Ľudská zničila telo, premenila ho na prach. Aspoň si však mohli byť istí, že smrťou všetka bolesť končí. Čo však musela prežívať Elisha?
„Prečo práve ja, Darlek?" spýtala sa ho skôr, ako ich premiestnil. Stále držala vlka za srsť a ten sa jej obtieral o ruku. Bol poslušný. Neporozumel jej otázke. Videla, ako zmätene naklonil hlavou. „Prečo som mesačné dievča? Kto som? Nikdy som nemala zázračné schopnosti. Som len obyčajné dievča. Prečo mi teda tvrdia, že som bola zvolená mesiacom?" pýtala sa ho. Objala sa rukami, zostávala jej zima. Slnko nad nimi svietilo, avšak nedokázalo ju zohriať. Vnímala jeho slnečné lúče a vedela, že by ich poľahky vedela privolať. Čerpala energiu, lenže chlad neustupoval.
