Mix emocí 2✨

2.

Niekoľko dní po mojich narodeninách som ležala v posteli a čítala som si knihu. Čakala som na Patrika, ktorý mi písal že sa dnes v práci zdrží. Je desať hodín a on nikde. Po chvíľke som však počula odomykanie dverí a usmiala som sa. Po niekoľkých minútach prišiel Patrik do ložnice.

,,Ahoj lásko." Prišiel ku mne a pobozkal ma.

Náš bozk som prehĺbila a za krk som si ho priťahovala bližšie. Skúsil mi spodnú peru načo som ja zakňučala.

,,Teď ne." Odtiahol sa.

,,Fajn." Mykla som plecami.

Patrik si rozopol hodinky a dal si ich na nočný stolík. Potom sa vyzliekol do boxeriek a ľahol si vedľa mňa do postele.

,,Jinak musím ti něco říct." Povedal.

Odložila som knihu a otočila som sa naňho.

,,Stěhujeme se spět do Pardubic." Povedal.

,,Čo-čože?!" Vyletelo zo mňa.

,,Jo. Kvůli práci." Povedal.

,,Veď keď sme sa sťahovali do Prahy si hovoril,že kvôli práci!" Rozkričala som sa.

,,To jo, ale taky jsem říkal že to bude tak na rok." Povedal.

Povzdychla som si. Nechcem sa tam vrátiť.

,,Patrik..ja sa tam nechcem vrátiť. Vieš ako Prahu milujem." Povedala som.

,,Vím, ale taky miluješ mě a pujdeš se mnou." Povedal a prehrabol si jeho čierne vlasy.

Zapozerala som sa do jeho modrých očí a zadržovala som slzy. Toto mi ostalo. Stále revem pri každej hádke. Proste revem stále.

,,Nechcem tam ísť a ani tam nepôjdem." Povedala som.

Naštvane som sa postavila z postele.

,,Nemusíme tam predsa ísť. Nemusíš súhlasiť." Rozhadzovala som okolo seba rukami.

,,Jenže já už jsem to podepsal." Povedal.

,,Bez môjho názoru?!" Zakričala som.

,,Jo protože tam chci jít! Je to náš domov!"Zakričal.

,,Super fakt super." Zakrútila som hlavou.

,,Nechcem riskovať, že ho tam stretnem." Povedala som.

Dobre vedel koho som myslela.

,,Tak ho potkáš no co? Nebudeš si ho všímat." Povedal.

Je ťažké nevšímať si človeka, ktorého ste milovali a znamenal pre vás všetko.

,,Lásko je mi líto, že jsem ti nic neřekl, ale bude nám tam líp uvidíš." Povedal.

Sadla som si späť na posteľ. Keď som pred rokom a pol odchádzala z Pardubíc myslela som si,že sa tam už nikdy nevrátim a teraz tam mám ísť znovu bývať. Povzdychla som si. Mám tam rodinu s ktorou už niesom v kontakte. Sú tam moji starý kamaráti a hlavne je tam človek, ktorého som milovala a bojím sa ako by som zareagovala kebyže ho znovu uvidím. Alebo ako by zareagoval on?
Bez slova som si ľahla späť na posteľ.

,,Budeme se mít dobře i tam. Slibuju. A Dominika k tobě nepustím." Povedal.

Keď vyslovil to meno tak mi zostalo divne. Pokaždé keď ho niekto spomenie tak si spomeniem na to všetko čo sme spolu zažili a nerobí mi to dobre.

,,Fakt sľubuješ?" Spýtala som sa.

,,Slibuju. Ani tě neuvidí i když bude moc chtít." Povedal a pritiahol si ma do objatia.