Mix emocí 2✨

5.

Pred pár dňami sme sa s Patrikom presťahovali späť do Pardubíc. Je to divné. Naozaj divné. Vyvoláva to mesto vo mne spomienky na to čo som tu zažila. Vždy keď idem po vonku tak sa bojím, že ho tu niekde stretnem. Najradšej by som bola kebyže sa môžem teleportovať. Práve teraz som šla domov z práce. Boužial som musela ísť pešo, pretože keď som ráno šla do práce mi nešlo naštartovať auto. Tento deň sa začal fakt super. Ešte k tomu vyzerá, že začne za chvíľu pršať a ja idem iba v sukni a blúzke. A samozrejme na nohách mám vysoké lodičky.
Zrazu som pred sebou videla dvoch ľudí. Toho chalana som spoznala hneď. Veď to je Hasan. Videla som ho tak raz za ten čas čo som bola v Prahe, ale spoznala som ho. Vedľa neho bola Nataša. Ešte to mi chýbalo do riti. Chcela som sa im vyhnúť, ale neskoro všimli si ma. Obidvaja na mňa zostali pozerať. Nedivila by som sa kebyže ma nespoznajú, pretože som sa za ten rok a pol zmenila dosť. Modlila som sa aby ma nespoznali, ale keď sa obidvom rozžiarila tvár a rozišli sa ku mne tak som pochopila, že ma spoznali.

,,Sakra." Zamrmlala som si popod nos.

,,Alli si to ty?!" Zapišťala Nat a hneď ma objala.

,,Áno som to ja." Usmiala som sa a objatie som jej opätovala.

,,Páni změnila jsi se. Jsi ještě nádhernější." Povedala.

,,Musím souhlasit." Usmial sa Hasan.

,,Nepreháňajte." Povedala som a Hasana som objala.

Chýbali mi. Ajkeď som si to nechcela pripustiť.

,,Prosím nehovorte to nikomu, že ste ma stretli. Nechcem aby sa to dozvedel." Povedala som.

,,Jasně neboj. Ale je ti doufám jasný, že ho tu můžeš potkat." Povedal Hasan.

,,Je mi to jasné, ale niesom na to pripravená. Asi by ma porazilo." Povedala som.

Nechcela som sa s nimi veľmi vykecávať. Chcela som byť čo najskorej doma.

,,Fakt o tom nevie?" Spýtala som sa.

Nebola som si úplne istá tým, že mu to nepovedali.

,,Ne neví. Ale tuší něco. Tuší, že před ním něco skríváme." Povedala Nat.

,,Tak si niečo vymyslite, ale hlavne mu to nehovorte." Povedala som.

,,Jasně. Máš naše slovo." Povedal Hasan.

,,Ale ani ostatným. Nikomu." Povedala som.

Možno zniem šialene, ale naozaj nepotrebujem aby sa to dozvedel.
A nemôže sa to dozvedieť ani nikto druhý. Už viem aký sú chalani. Hneď všetko vyslepičia. Pamätám si to.

,,Neboj se." Povedala Nat.

,,Fajn. Už musím ísť, ale rada som vás videla." Rozišla som sa na odchod.

,,I my tebe. Měj se!" Zakričal Hasan.

,,Doufám, že se brzo vidíme!"
Volala za mnou Nat, ale ja už som sa neotáčala a rychlím krokom som šla do môjho nového domova.

Spanikárila som. Ani neviem prečo. Stretla som iba Hasana a Natašu. Zaujímalo by ma čo by som robila kebyže stretnem Dominika. Keď len na to pomyslím tak mi je úzko.
Rychlím krokom som prišla pred panelák do, ktorého sme sa s Patrikom pred pár dňami nasťahovali. Poskytla nám to tá firma v ktorej pracujeme. Sú to ich paneláky. Každý panelák na tomto sídlisku je rovnaký. Veľmi sa mi to nepáči. Akože je to tu naozaj pekné. Aj byt máme pekný, ale v Prahe som to mala radšej. Asi si musím iba zvyknúť. Odomkla som si vchodové dvere a musela som vyšľapať schody až na najvyššie poschodie, pretože výťah opravujú. V týchto lodičkách to je naozaj sranda. Asi začnem nosiť tenisky ako pred rokom a pol. Vtedy som nosila tenisky, staré vyťahané mikiny a veľké tričká. Môj vkus sa zmenil. Toto už by som si dnes na seba nedala. Niekedy na doma hej, ale von by som v tom nešla. Zmenila som svoj štýl hlavne kvôli svojej práci. Tam si nemôžem dovoliť prísť vo veľkej vyťahanej mikine.
Odomkla som dvere do bytu a zapadla som dovnútra. Celý byt voní ešte novotou a ja sa tu cítim divne. V chodbe mal už Patrik topánky takže už by mal byť doma.

,,Si doma?!" Zakričala som do bytu.

,,Jo!" Odkričal mi z ložnice.

Šla som teda do ložnice. Patrik sedel za stolom a robil niečo na počítači asi do práce.

,,Čo robíš?" Spýtala som sa ho a objala som ho zozadu okolo krku.

Otočil ku mne hlavu a pobozkal ma.

,,Věci do práce." Povedal.

,,Ako dlho to už robíš?" Spýtala som sa a čítala som nezmysli v jeho počítači, ktorým som veľmi nerozumela.

,,Už asi od jedný. Hned jak jsem přišel z práce. Chci to mít hotový." Povzdychol si.

Už je päť hodín poobede tak by toho snáď mohol aj nechať.

,,Vykašli sa na to a venuj sa mne." Zakňučala som a dala som mu bozk na líce.

,,Lásko teď ne. Musím to dodělat." Povedal.

,,Potom se ti budu věnovat. Koukneme se nějaký film jo?" Povedal.

,,Hm." Povedala som otrávene.

,,Idem do fitka." Povedala som a začala som si baliť veci do fitka.

,,Kdy se vrátíš?" Spýtal sa ma.

,,Neviem. Na čo ťa to vôbec zaujíma?" Spýtala som sa nepríjemne.

,,Notak lásko." Povedal a otočil sa na mňa.

Zazipsovala som tašku a prehodila som si ju na plece. S naštvaným výrazom som vyšla von zo spálne.

***

Prišla som do fitka kde som sa v šatni prezliekla do športových kraťasov a športovej podprsenky. Aj v Prahe som chodila cvičiť. Začala som vlastne kvôli tomu, že som chcela svoje myšlienky orientovať na niečo iné ako na Dominika. A dosť mi to pomohlo. Potom sa mi to zapáčilo a chodila som cvičiť aspoň dvakrát do týždňa. Svoje veci som si schovala do skrinky, ktorú som zamkla a šla som cvičiť. Ako prvé som šla na bežiaci pás a potom som si ešte dala nejaké cviky na brucho. Nič zaujímavé. Potom som šla späť do šatne kde som sa prezliekla do suchécho oblečenia. Zobrala som si svoje veci a vychádzala som von zo šatne. Do niekoho som vrazila. Vysoká blondýna.

,,Panebože Laura?" Povedala som potichu.

,,Aliso?" Povedala prekvapene.

Prikývla som. Hneď ma stiahla do objatia. Svoju nevlastnú sestru Lauru som nevidela skoro dva roky. Ani mamu.

,,Tak dlouho jsem tě neviděla." Povedala a usmiala sa na mňa.

,,Pojď zájdem na kávu." Povedala.

Prikývla som a usmiala som sa na ňu.