Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

42.

Táto miestnosť v skale bola obrovská a tmavá okrem obrovskej brány a gulovitého otvoru poblíž, ktorý viedol nevedno kam, nič viac nebolo.
Brána, bola impozantným a majstrovským kúskom, síce pôsobila jednoducho na prvý pohľad, ale už z diaľky som videla prepracovanú mozaiku, rôzne tvary, postavy a výjavy na oboch dverách. Na samotnom vrchu brány bol vytesaný strážca, ktorý mal ostré zuby, nechty a dlhé silné krídla.
Brána sa s rachotom začala otvárať a ja som mohla uvidieť bielu čiaru, ktorá sa rozširovala.
,,Teraz ma dobre počúvaj Aurora."
Vytiahol z vrecka na nohaviciach dve čierne látky, jednu priviazal okolo krku sebe a jednu mne, nie silno, tak aby mi bola trocha voľná. Nechápala som na čo nám budú.
,,Keď prejdeme tou bránou, keď budeme na dotyk prstov pri nej, musíš si okamžite nasadiť na oči túto látku, čo som ti dal. Nehovorím to, len tak, ak by si si ju nedala a pozrela by si sa tvoje oči a aj telo by si nevedeli zvyknúť na tú žiaru a v okamihu by sa z teba stal popoľ. A teraz bežme... "
Stále ma mal pripútanú k nemu a tak som nemala inú možnosť, len tiež bežať s ním. Tá brána mi prišla naozaj ďaleko aj niekoľko sto kilometrov.
,,Je to klam, pokračuj rýchlo."
Toto miesto sa s nami zahráva, klame, aby odradila neželaných hostí.
Z otvoru poblíž brány sa ozval rev a hukot, počula som dupot ako keby sa na nás z tadiaľ valilo stádo rozúrených...ani neviem čoho pretože ak je toto miesto zakázané pre tých, čo prišli do tohto sveta, musí byť strážené niečím alebo niekym.
,, Pridaj, toto už je skutočné, mŕtva armáda ma príkaz si nechať a mrzačiť toho kto vkročí sem okrem kráľa."
Výborne čiže nemáme šancu, myslím, že všetko sa točí len okolo mojej záhuby. Ruka, kde som mala vytetované ornamenty a oko ma začala neznesiteľne svrbiť a páliť, ale aj tak som naďalej bežala i cez bolesť.
,, Čo sa deje?"
Hero sa na mňa pozrel lebo mi párkrát z úst unikol bolestný ston.
,, Hľadá ťa cez vaše spojenie."
Naraz to prestalo, ale výkriky sa zintenzívnili a bolo ich počuť bližšie, možno to robila aj tá ozvena.
,, Našiel nás, už vie kde sme, ale nestihne to, zakiaľ sem príde buď budeme v rukách armády alebo za bránou."
Tiež som si presne pomyslela toto isté a pomaly som sa lúčila s týmto svetom a mojím druhom.
Ako keby si to uvedomil aj on, ako keby cítil to, čo ja, že toto je možno náš koniec a chodbou sa ozval mocný rev, naplnený agóniou, bolesťou zo straty. Nevedela som, čo je tam za tou bielou hmlou a čo má čaká ak ňou prejdem , ale jedno som vedela nebude tam ON! A tam, kde nie je môj druh nebudem už nikde šťastná. Toto bol môj DOMOV!
Myslím si, že obaja sme na konci so silami, bežíme už veľmi dlho a mne príde ako keby sme neubehli ani meter.
,, Už sme skoro tam." Ozval sa zadýchane Hero.
Ako to do riti môže vedieť, že by videl niečo iné ako ja!?
Nevládzem, už to ďalej nezvládnem ak pobežím ešte aj tú posratú chvíľu, čo mi teraz sľúbil, tak určite vypľujem dušu...
Konečne som začala vidieť, že sa približujeme k bráne.
A vtedy na malý moment som zahliadla obrysy tej spomínanej armády hrôzy, ktorá sa k nám valila, v tom istom momente Hero skríkol.
,, Teraz, nasaď si ju." A ja som poslúchla ako inak.
Prepadli sme sa cez bielu hmlu a ja som padla rovno na tvár, trochu to za bolelo, ale nič hrozné v porovnaní s tým, čo som zažila pred tým.
Postavila som sa na nohy a otočila okolo svojej osi. Moje oči nič nevideli iba temnotu i keď na pokožke som cítila hrejivé lúče.
,, Hero? " Potiahla som za šnúru od mojich pút.
,, Došlaka, s takým tvrdým pristátim som nerátal."
Zaslúžil by si horšie, pomyslela som si.
,, Kde to sme? "
Mala som silné nutkanie si strhnúť látku z očí, ale nakoniec som to nespravila a poslúchla Hera ako mi kázal i keď by si to nezaslúžil, aby som mu viacej verila.
,, No tak Aurora, čo je opakom temnoty?"
,, Svetlo. "

,,Tak potom si už do myslíš, kde sa nachádzame. Musíme pokračovať v ceste. "
Škoda, že som sa nemohla pozrieť na tento nový svet. Vládol tu pokoj a ticho, úplný rozdiel oproti tomu odkiaľ sme prišli. Cítila som sa tu príjemné až do chvíle kedy ma Hero potiahol za povrázok.
,, Tak poď aj tak si nemôžeš pozrieť tento svet, nám to nie je dovolené."
Síce som nevidela, ale načo je potom fantázia. Predstavovala som si budovy z bieleho mramoru a vápenca a na vôkol žiadna čierna a sivá. Keď som sa pohla ako keby som chodila po oblačiku vaty.