Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

13.

Zatvorili sa za nami dvere, ako som zistila našej spoločnej spálne a v tom momente ma chytil za ramená, ktoré mi stlačil, nie moc silno, ale zas ani slabo. Pozeral sa mi hlboko do očí, snažil sa mi z nich niečo vyčítať. Dlhý čas sme len, tak stáli v tichu - keď naraz...
,, Si nádherná, keď si vstúpila do dverí... Doriti, poviem to,tak ako to je. Ja si pred ústa servítku nedávam."

Myslela som si aj, že si nenechá skákať po hlave, ani rozkazovať a že jeho slovník nie je práve najlepší. Veď je predsa kráľom podsvetia. Sakra, ešte stále sa cítim ako v sne z ktorého sa čoskoro zobudím alebo ako vo filme. Naozaj je to pre mňa nonsens.

,, Mal som chuť ťa, zobrať od nich rýchlo preč. Vyzliecť ti pomaly tieto skvostné šaty a užiť si to s tebou aj na sto spôsobov, drsne a do vyčerpania."

Priblížil sa ku mne, nahol sa k mojej šíji a nosom mi prešiel po ňom, zhlboka sa nadýchol mojej vône. Pôsobilo to na mňa očarujúco a zmyselne.

,, Tvoja vôňa je pre mňa ako droga. Začínam byť na tebe závislí."

,,Sľúbil si mi odpovede na moje otázky."

Najprv musíme prebrať toto, čo sa deje. Nebola som pripravená na spojenie našich tiel v jedno. Táto situácia má dostávala do úzkych do kedy sa mu budem vyhýbať... Ak má byť toto večnosť.
Neviem sa vyznať vo svojich pocitoch, som zmätená a jediné čo ma aspoň trochu upokojí sú odpovede.

,, Dobre teda, ako chceš. Sadnime si."

On si sadol na kreslo, kde sedel už aj predtým asi bolo jeho obľúbené. Nohu si prehodil cez nohu, ležérne sa oprel, odopol si gombíky na svojom saku a rukami si ho popravil.
Ja som si sadla oproti nemu do sedačky navrhnutej pre dve osoby. Z nôh som si dala dole topánky. Nohy som si vyložila hore na sedačku, aby som sa cítila pohodlne.

,, Prv než sa začneš pýtať. Keď budeme v spoločnosti, nemôžem ti zaručiť, že budem práve milý a budem sa usmievať. Musím si zachovať pred ostatnými autoritu."

,, Rozumiem, aj som to tušila, keď si bol odmeraný."

,,Voči tebe nie som. Sme si takmer rovnocenní."

,, Teraz sa môžeš pýtať a ja sa pokúsim odpovedať na tvoje otázky."

Moja prvá otázka znela aké je jeho meno. Nebudem ho volať neznámy alebo kráľ. To nehrozí.
Ostal nemilo prekvapený, dlhú dobu premýšľal.

,,Viem, že mám meno, ale neviem ho. Zabudol som, všetci ma volali pán, kráľ a podobne. Môžeš mi nejaké vymyslieť, tebe to dovolím."

Musela som sa zamyslieť nemôže mať, len také hociaké meno. Musí sa k nemu hodiť, odrážať jeho silu a moc, ktorou vládne. Mám to budem ho volať Hádes, podľa gréckej mytológie to bol Boh podsvetia a mŕtvych. Bol bratom Dia a Poseidona.

,, Hádes, tak ťa budem od teraz volať."

Usmial sa na mňa a ja som si vydýchla. Bála som sa, že sa mu nebude páčiť.

,,Znie to dobre, páči sa mi to."

,,Od narodenia mám jedno oko červené, doktori nechápali túto onomáliu, istý čas počas dospievania som ho neznášala. Všetci sa mi smiali, ale len ma táto skúsenosť obrúsila ako diamant a odvtedy som ho ukazovala na obdiv. Bola som iná."

Minulosť, pokrikovanie,urážky , hádzanie jedla vždy mojim smerom. To bolo moje dedtstvo. Žila som v strachu, ale ako plynul čas, uvedomila som si jedno. Ja nie som tá čudná to ony, nie sú dosť zaujímaví. Všetko sa to skončilo, keď som v návale zlosti udrela jedného chalana rovno do nosa, pretože ma provokoval a už sa to nedalo vydržať. Bol to úžasný pocit a od vtedy som mala pokoj od všetkých. Báli sa ma a bolo to oprávnené.
Teraz som sa dozvedela, že to bol osud čo sa so mnou, s nami zahrala a teraz som tu.
Vystrel sa Hádes v kresle a hrubým hlasom prehovoril.

,,To som nevedel. Ale keď sem prídu postarám sa o nich."

,,To nebude treba, boli to hlúpe deti, ktoré nevedeli rozmýšľať ešte a ich IQ bolo na bode mrazu."

,,Aj tak si zaslúžia trest."

Radšej som to nechala tak, nechcelo sa mi s ním hádať.

,,Spomínal si, že za odpovede, ktoré ti poskytla Althea si musel zaplatiť. Ako?"

,,Dal som jej čo chcela najviac. Spoločnosť, dušu, ktorá sa s ňou bude rozprávať a bude pri nej nastálo."

To znamená, že sa nedostane tejto duši pokoja a odpočinku. Skrútila som tvár do grimasi a pokrútila hlavou.

,,Netvár sa tak, nepristane ti to. Urobil by som to znova keby to bolo potrebné. Dal by som jej nie len jednu, ale aj viac. Keby to vedela, hnevala by sa sama na seba, že som bol ochotný obetovať, tak mnoho a že ona to nevyužila vo svoj prospech."

Aj tak som sa cítila mizerne z tej predstavy.

,,Netráp sa kvôli tomu. Ten človek páchal hrozné činy, ktoré boli neodpustiteľné. Ostal by v mojom kráľovstve ako sluha, ktorí by si odpykával svoj trest každý deň."

Až teraz som si uvedomila, že tu ľudia nie sú rozdelený na dobrých a zlých. Tu sa nachádzajú, len tí zlí.

,,Spomínal si pri jedle nejaký obrad, čo to je ?"

,,Nemusíš sa báť, je to starý rituál, ktorým vítame nového člena medzi nás."

,, Všetci si začali medzi sebou šuškať, nevedela som si predstaviť čo to obnáša..."

,,Bolo to preto lebo naposledy... Vlastne ani neviem kedy presne sme medzi seba niekoho prijali. Je to dlhá doba."

Hlavu som si oprela o zadnú opierku sedačky. Nemala som z toho dobrý pocit...

,,Nemôžem ti viac povedať. Bude to prekvapenie pre teba a taktiež musím rešpektovať tradície. Nesmiem ti povedať nič viac o tom, aby si to zvládla sama. Možno iba jedno, celý tento ceremoniál bude trvať štyri dni."

To až tak dlho ?!
Obavy sa dostávajú na povrch.
Nemám rada nečakané prekvapenie.

,,Ďakujem, že si mi odpovedal na každú moju otázku Hádes."
Srdečne som sa naňho usmiala.

,,Bol som ti to dlžní za to, že som ťa vytrhol zo sveta živých."

Nepovedala som na to nič. Len som sa znova usmiala. Nevedela som či mám byť naňho nahnevaná alebo vďačná. Tam, som sa cítila ako by som tam nepatrila každou bunkou tela. Keď som prišla sem, mám pocit, že mi padli putá z rúk.

,,Tak keď už nemáš otázky, chcel by som ti poukazovať celý náš palác. Nechcem, aby si poznala iba tú to izbu. Je tu veľa miestností, ktoré ťa možno záujmu."

Keď to povedal okamžite som sa začala obúvať.
Musela som ho pobaviť, keďže sa začal smiať. Mal taký pekný zvučný a trochu chraplavý smiech, až mi z toho naskočila husia koža.

,,Som rád, že si nadšená z môjho návrhu."

,,Chcem viac spoznať teba a tvoj domov."

,, Odteraz je to náš domov. Spoločný."

Náš, aké čudné slovo. Nezvyk.
Chytil mi jemne ruku do svojej.
Teším sa, že preskúmam každý kút čo tu je. Hlavne si chcem pozrieť tie obrazy, ktoré som si nestihla pozrieť pred tým, spoločne ruka v ruke sme sa teda vybrali na prehliadku...

Ďakujem za prečítanie :)