Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

11.

Pohľad neznámej osoby:

Spi, sladko cudzinka...
Spi, krásavica spanilá...
Spi, nová dievčina pekla...

Snívaj poslednýkrát...
Tu, ťa nič dobré nečaká...
Iba zákernosť a nevraživosť častokrát..
Si pripravená na to, čo ťa čaká ?
                              ***
Strhla som sa zo sna, ktorý bol naozaj podivný. Ešte teraz, keď som sa zobudila, cítila som teplo na mojom uchu. Ako by mi niekto spieval pokiaľ som spala do ucha veľmi zlú uspávanku.

Mohutné dubové dvere sa otvoria a do vnútra vošla dievčina. Poriadne si ju celú prezriem. Má na sebe šaty podobné ako v minulosti. Sú čierne a celkom obyčajné, ničím výnimočné. Vlasy má zviazané v jednom veľkom drdole a na ňom má šedú čelenku. Príde bližšie ku mne, ale zastaví sa pár krokov predomňou a pokloní sa.
Trošku ma to zaskočí, ale potom všetkom čo sa doposiaľ udialo, je toto najmenej šokujúce. Celý čas dievča má sklonenú hlavu, ako keby čakala na to, kedy jej dám povolenie, aby mohla na mňa pozrieť. Odvážim sa na neznáme dievča prehovoriť.

Odkašlem si, aby som si prečistila hrdlo, a aby som upriamila na seba pozornosť, i keď myslím si, že toto je to najmenej, síce na mňa ešte nepozrela, ale keď sa čo i len trošku pohnem sa strhne.
,,Ahoj, môžeš sa na mňa pozrieť, prosím. Asi ťa sem niekto poslal, je tak?"

Dievča zdvihne hlavu a upriami na mňa oči. Nijako sa nepohnem, ale vo vnútri kričím už zas. Nedám na sebe poznať nič. Moja tvár neukazuje na vonok žiadnu emóciu. Som zhrozená a myslím si, že toto je len začiatok. Cez pravú polovicu tváre sa jej tiahne dlhá škaredá jazva a oko cez, ktoré prechádza táto čiara je biele až šedé.

,,Paní moja. Poslal ma za vami Pán kráľ, aby som vám mohla pomôcť obliecť sa do šiat. Chcete si vybrať sama alebo vám ich pomôžem vybrať ja ?"

Nechcelo sa mi prehrabávať hordou šiat. Požiadala som ju nech to spraví za mňa. Prešla k šatníku, chvíľu sa tam hrabala a potom vybrala jedny. Dlhé čierne zamatové šaty, vrh šiat sa končí trochu nad prsiami, rukávy predstavujú len tenké pásiky. K šatám priniesla čierne lodičky so šnúrkou okolo nohy.

Hľadela som do zrkadla, ale pripadala som si akási iná. Dievčina mi položila na vrh mojich rovných dlhých vlasov čiernu korunu vykladanú rubínmy.

Vyzeráte úžasné paní."
Otočila som sa k nej.
,,Ďakujem."
Úprimne som sa na ňu usmiala.

,,Aké je tvoje meno ?"
Dievča celé stŕplo a sklonilo hlavu.
,,Moje meno nie je podstatné..."
Než by znova pokračovala, tak som ju stopla.

,,Ale je. Chcem ho vedieť, prosím."
,,Alice."
,, Pekné meno."

,,Prosím paní, mali by sme už ísť, aby Pán kráľ dlho nečakal."
,, Kde to vlastne ideme ?"

Vyšli sme z izby. Nič nepovedala a my sme kráčali naprieč chodbou. Nestíhala som si poriadne prezrieť dlhú chodbu. Jedine čo som zaznamenala periférne boli obrazy a boli ich teda veľa, neskôr si ich pozriem. Alice kráčala rýchlo a svižne. Naopak ja som si pridržiavala šaty, aby som nezakopla a nespadla. Zišli sme schody, ktoré viedli do vstupnej haly. Oproti schodom boli mohutné čierne drevené dvere, vykladané drahokamami. Uprostred bol stredne vysoký stôl a na ňom boli v šedej váze červené ruže ako krv.

Zastavila som iba na pár sekúnd, aby som sa tu ako, tak zorientovala. Všetko tu bolo vo fádnych farbách. Dominovali tu farby čierne, šedé a červené.

,, Paní moja, tadiaľto prosím."
Dala som sa do pohybu a zastavila pri Alice.
,,Čochvíľa vstúpime do jedálne, kde na vás už čaká Pán kráľ a jeho hostia."

Potom čo to dopovedala, zaklopala na dvere a tie sa začali otvárať.
Hostia!!!
Začala som byť nervózna...

Ešte chvíľu budú len opisy postáv a prostredia a potom príde napätie príbehu...
Ďakujem za prečítanie. Poteší ma každý komentár i hviezdička.