Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

37.

S čudným pocitom po stretnutí toho hrbatého netvora som sa vrátila k dievčatám. Vo vrecku ma ťažil papierik i keď neváži ani gram.
,,Kam si zmizla ?" Opýtala sa ma Bria s rukami prekríženými cez hrudník.
,,Chcela som vám spraviť radosť, niečo som vám kúpila - podala som im sponky- dúfam, že sa vám budú páčiť."
Usmiala som sa na obe a tú svoju sponku som si zapla do vlasov.
,,Teraz sme tri mušketierky." Sama som sa zasmiala na svojom vtipe.
,,Hhh, kto sme Aurora ?"
Jáj, jasné ja múdra, nepoznajú to.
,,Ale nikto. Proste sme teraz tri nebojácne a krásne ženy v tomto svete a sme v tom spolu. Jedna druhej si pomôžeme." Vysvetlila som im, aby ma pochopili, čo som myslela.
Bria a Alice si taktiež sponky pripli do vlasov.
,,Ďakujem, veľmi si to vážim. Pre mňa ako slúžku odpikavajúcu si trest za moje hriechy, je toto prvý svetlý bod po toľkom čase. Budem tento dar opatrovať." Pristúpila som k Alice a chytila jej ruky do mojich a stiskla ich, aby vedela, že som jej oporou kedykoľvek.
,,Aurora, ďakujem ti aj ja. Som tak rada, že si tu i keď to nie je práve najlepšie miesto."
,,Mýliš sa Bria, pre mňa je. Toto miesto, tento svet mi dal rodinu a ja som za to vďačná. Dosť bolo, ešte sa tu pred všetkými nakoniec rozplačeme."
,,Máš pravdu, poďme naspäť do zámku."
Počas cesty som už bola ticho, uzavrela som sa do svojich myšlienok. Bria a Alice o niečom diskutovali a kráčali ako prvé, ja som bola za nimi, ale udržiavala som si odstup a posledný člen našej "posádky" kráčal diskretnej vzdialenosti za mojim chrbtom v úplnej tichosti. Brána, ktorá odďeľovala vyšších démonov a sluhov v zámku od zvyšku  sa nehlučne otvorila, nikto pri nej nestál, aby ju otvoril akoby brána vedela kto môže vstúpiť, koho môže pustiť ďalej. Nad bránou bolo oko, ktoré sa hýbalo do všetkých strán, skúmalo nás, možno hodnotilo. Zaujímalo by ma komu mohlo patriť to oko, kto bol jeho majiteľom, čo sa s ním stalo, keď dostal takýto trest ?
Prešli sme cez bránu, ktorá sa pomaly začala za nami zatvárať. Nechala som moje otázky za bránou a ďalej sa s nimi nezaoberala.
,,Aurora, ideme s Alice do kuchyne pridáš sa k nám ?"
Keďže som cestu poriadne nevnímala, tak z môjho tranzu ma až vytrhla Bria s jej otázkou. Sakra, to už sme v zámku ! Mala by som sa viac sústrediť na to, čo sa deje okolo mňa. Musím sa spamätať !
Záporne som pokrútila hlavou.
,,Prepáčte, ale idem do knižnice ešte sa vzdelávať a tak."
Rýchlo som sa na nich usmiala, aby som zamaskovala svoju nervozitu pretože moja výhovorka nestála za nič. Ďalšie pripomenutie - naučiť sa poriadne klamať, čo sa mi tu aj zíde.
,,Fajn, keby niečo vieš kde nás nájdeš. Tak zatiaľ."
Zamávali mi pri odchode a ja im.
,,Ahojte."
Chcela som sa rozlúčiť aj s našim bodyguardom, ktorý nás sprevádzal a povedať mu, že jeho služby už nebudeme potrebovať, ale ten chlapík odišiel ako duch. Nebolo ho ani počuť kedy sa vyparil. Potriasla som nad tým hlavou a vybrala sa do knižnice, kde som si chcela v pokoji prečítať, čo bolo napísané na tom papieriku, ktorý mi odovzdal ten čudný hrbatý mužík.
Sadla som si na stoličku a z vrecka vybrala poskladaný papierik.
Zhlboka som sa nadýchla a otvorila ho.

Zahráme sa.
Block B, 3 , 7.
Nikomu nič nehovor...

Čo to je dočerta !? Čítala som tých pár slov dokola, nerozumela som tomu.
Nerozumela som, čo tým autor myslel, tie čísla mohli znamenať čokoľvek. Začala som byť z toho frustrovaná. Nedopovedaná veta na konci mi signalizovala, len jediné, že ak niekomu poviem o našej malej hre, tak sa niečo alebo niekomu stane.
Otvorili sa dvere na knižnici a ja som urýchlene schovala papierik späť do vrecka na plášti.
,,V kuchyni ma vyhodili, že vraj som im potajomky jedla koláčiky z plechu i keď to nebolo práve nápadne tvrdili. Pche, ako poznám našich sedem hriechov objednávka koláčikov je asi pre nich. Vyberaví bastardi."
Bria sa začala hneď z príchodu  rozčuľovať nad tým, čo sa stalo a mňa si nevšímala, len rozhadzovala rukami, čo mne na jednej strane vyhovovalo. Bria sa oprela o stôl a zahľadela sa na mňa s úškrnom na perách.
,,Ani si nevieš predstaviť akú mám radosť."
Nechápala som, veď sa doteraz rozčuľovala.
,,Tak trochu nerozumiem. Nebola si pred chvíľou nahnevaná, že ťa vyhodili ?"