Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

22. Boj (2/3)

Prestali a v pozadí bolo počuť, len náhlivý šum, ktorý sa ozýval za hmlou.

Ich škrekot privolal monštrum, ktoré sa vynorilo z hmly.
Bolo to vysoké dva metre a so svojou nenabrúsenou, hrdzavou čepeľou meča sa oháňal do všetkých svetových strán.
Preglgla som sliny, ktoré sa mi nahromaždili v krku.
Bude to veľmi bolestivá smrť ak ma dostane.

Tie dve kreatúry, ktoré to monštrum privolali sa na mňa začali vyškierať aj keď žiadne zuby nemali.

Monštrum malo na sebe, len kus látky ktorá zahaľovala jeho boky a prirodzenie. Na páse mal opasok z kostí rôzneho tvaru a taktiež aj náhrdelník.

Na nohách a štyroch rukách mal kožené brnenie, ktoré ho malo chrániť pred útokom.
Jediné čo nemal chránené bol hrudník, ktorý bol samý sval ako aj zvyšok tela. Jedna veľká chodiaca hora svalov.
Jeho tvár už pomaly nemala kožu, ale formovala sa do kosnatej lebky.
Ako aj zvyšné dve.
Monštrum malo tri hlavy, ktoré boli ako jedno.
Stredná lebka mala na hlave dva páry rohov. Vyzerali byť dosť pevné a ostré na to, aby niekoho s nimi prepichol.
Tie zvyšné dve lebky mali po vonkajších stranách čela ostré kosy, ktoré boli do tvaru pol mesiaca.

Mala som pocit, že toto monštrum musel niekto stvoriť. Možno druhý Frankenstein predo mnou teraz stál a čakal na rozkaz kedy ma môže vykuchať zaživa a moju kožu použiť pre seba.

Zvládla som bez komplikácií tých dvoch, tento tu musí byť maličkosť.
Musím prežiť. Sakra !!
Ako sa z tejto situácie, len dostanem.

Keď už som si myslela, že útek bude najlepšie riešenie, sa po mne rozbehlo monštrum s bojovým pokrikom a za škrekotu dvoch pokryvených neživých.

Tak a očividne tu sa končí tento príbeh...

Nie ! Nič mi nezoberie moje šťastie, ktoré som tu našla ani toto monštrum ma nezastaví.
Tristo stôp odomňa...
Dvesto stôp odomňa...
Zavriem oči, aby som sa pripravila na nevyhnutnú zrážku.
Silno stlačím rukoväte dýk a otvorím oči.
Sto stôp odomňa...

Hľadám možné miesto jeho slabiny, kde by som mala zaútočiť, ale problém mi robia najmä tie jeho štyri ruky.

Mám to, našla som to !
Vycerím naňho zuby v úškrne.

,,Tak pome na to ty sráč."

Hlasno zakričím jeho smerom, očividne som ho naštvala, pretože ešte viac zrýchlil.
Využila som toho, že je naštvaní a že nie je koncentrovaný na mňa.
Keď bol pár krokov odomňa šmykla som sa po tráve a sekla dýkami po ňom. Moje telo sa hladko prešmyklo pod jeho nohami za zvuku padajúcich dvoch rúk, ktoré oslabili jeho stabilitu, ale mne to poskytlo výhodu v súboji.
Rýchlo som sa vyštverala na nohy, aby sa nestihol spamätať z útoku.
Dýky som mu zapichla do chrbta a potiahla ich smerom dole.
Z rán sa začala valiť smradľavá čierna hmota, ktorá vôbec nepripomínala krv.
Monštrum zrevalo na plné hrdlo, ale to ja som mu už zasadila smrteľný úder.
Strednú hlavu som mu oddelila od zvyšku tela.
Monštrum padlo najprv na kolená a až potom zvyšok.
Tvár som mala postriekanú od jeho nečistej krvi, ale teraz nebol čas sa sústrediť na ňu, ale na jeho kamošov, ktorí sa približovali smerom ku mne sa pomstiť.

Nečakala som kedy ku mne prídu, rozbehla som sa im naproti.
Boli blízko seba, nohy a ruky im pracovali ako jedno.
Keď sme boli, len pár krokov od seba vyskočila som na nich a dýky zapichla do hláv, ktoré som pritlačila až na zem.
Tým, že boli, tak blízko seba mi poskytli šancu ich zabiť na raz.

Keď už som si bola istá, že je po nich, vybrala som dýky a utrela ich do trávy, aby na nich neostala ich špinavá čierna hmota.
Zastrčila som si dýky za opasok a vybrala sa na druhý koniec čistinky. Teraz keď už bolo po nich, som mohla bezstarostne ňou prejsť.

Ešte pár krokov za čistinkou bola hmla, ale potom akoby už ďalej nemohla a tam bola jej hranica zákazu.
Konečne som mohla opäť vidieť pred seba aj niekoľko metrov a nie pár centimetrov.

Dostala som sa až k malému jazierku, kľakla som si do trávy, aby som si mohla umyť tvár.
Na druhej strane jazierka, hneď oproti mne taktiež kľačalo dievča, celé telo od hlavy až po prstoch na nohách malo uhlíkovo čierne, len oči jej svietili na zeleno - bielo.

Nemohla som odtrhnúť od nej zrak, akokeby ma k sebe vábila, začala som sa viac nakláňať k jazierku, keď tu zrazu dievča zmizlo a za mņou sa ozvalo puknutie vetvičky.

Postavila som sa a otočila sa s vytasenými dýkami na neprieteľa.
Predomňou stál muž v čiernom koženom oblečení, ovešaní opaskami za ktorými mal zbrane - malé, veľké nože a meče.
Vyzeral ako assassin.

,,Prežila si v boji s kostilamom,s neživými a skoro ťa dostala zatratená."

Prehovoril na mňa bojovník.
Nebolo mu vidieť tvár pretože mal masku, nevedela som z akých dôvodov.

,,Kto si ?"

,,Moje meno je Hero, rád Vás spoznávam veličenstvo."

,,Aj ja teba Hero, stačí Aurora, nemám v láske formality."

,, Budeme si rozumieť. Poďme pred nami je kus cesty."

Podal mi kus látky, aby som si mohla umyť tvár, keďže som to nestihla lebo som bola vyrušená zatratenou.
S Herom sme sa vydali na cestu.

,,Moment, ako vieš kam mám ja namierené."

,,Poznám tu každý kút, je to môj domov a môj kráľ ma požiadal, aby som sa o vás postaral, ale myslel som si, že potrebujete moju pomoc, ale prekvapili ste."

Bola som na seba hrdá čo som dokázala, že som sa nenechala zabiť.
Ani neviem, kde sa to vo mne zobralo.
V tú chvíľu som mala toľko energie, hnevu a vzrušenia.
Ale taktiež som mala trochu strachu, či môj plán vyjde.
Prežila som a to je hlavné, teraz som tu a plánujem aj ostať.
Už sa nebojím s mojim novým sprievodcom, ktorý mi pomôže sa dostať na vrchol hory ku soche.
Moment, on bol celý čas niekde blízko a sledoval ako bojujem a ani prstom nepohol, aby mi pomohol s nimi.
Keby som neprežila, čo by povedal Hádesovi.
Ale hlavne čo by spravil Hádes keby sa to dozvedel.

,,Ty si bol celý čas niekde blízko a nepomohol mi !?"

S výčitkou v hlase som naňho prehovorila po niekoľkých minútach chôdze do kopca...

Ďakujem za prečítanie :)

Nová postava nám pribudla, čo na neho hovoríte ?
Pomôže Aurore alebo je to len klam...?

Hero

🗡️🖤⚔️