Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

15.

Štvrté poschodie bolo obrovské, keď si predstavím fakt, že tu budú bývať dvaja ľudia. Keď som vstúpila dnu, prvé čo som uvidela bola obývacia miestnosť s krbom a koženými sedačkami. Taktiež som videla priamo von, z obývačky sa dalo prejsť na veľký balkón. Na ľavo odo mňa boli otvorené dvojkrídlové posúvne dvere dvere, ktoré viedli do spálne. Veľká baldachýnová posteľ zaberala najviac miesta. Na ľavo od postele bolo zrkadlo, ktoré bolo otvorené a viedlo do spoločnej veľkej šatne. Na jednej strane boli poukladané moje veci a na druhej Hádesove. Na pravo od postele sa dalo prejsť na balkón, ktorý bol prepojený s obývačkou.
Krb v obývačke bol oproti dverám do spálne a kúsok od neho boli dvere, ktoré viedli do kúpeľne. Bola tu veľká okrúhla vaňa, ale aj sprchový kút, keď som si takto prešla celý apartmán.

Išla som von na balkón si prezrieť krajinu v ktorej teraz som. Po domou bola príjazdová cesta, ktorá viedla do zámku, bola lemovaná mŕtvymi stromami a niektorými 'živými', ale zafarbenými stromami na čierno.
Tráva bola zas sivej farby. Celý pozemok bol obkolesený masívnym plotom. Snažila som sa dovidieť až za plot, všimla som si, že sa tam črtá mesto. Videla som strechy domov. Musím sa na to opýtať Hádesa, keď príde, či by sme sa tam mohli pozrieť.

Sadla som si do pohodlného koženého gauča a na to sa v krbe rozhorel oheň.
Vyskočila som do stoja ako strela, tak som sa zľakla. Hádes tu vyšperkoval každú možnú vec, aby to bolo dokonalé. Opäť som si sadla a začítala sa do červenej knižky.

,,Tak aké tajomstvá mi odhalíš ?"
Potichu som povedala do priestoru.

°Po svete živých i mŕtvych kráča sedem hriechov, každý z nich má svoje meno. Sú podriadení, len svojmu pánovi podsvetia, inak ich zákon obchádza.

Obžerstvo- je trestané Kasiánom.
Lenivosť a znechutenosť- má na starosti  Leonid.
Lakomstvo- patrí Eliášovi.
Závisť- ovláda najlepšie Dorián.
Pýchu- má Flávius.
Hnev- podlieha zas jedine Rafaelovi
Smilstvo- má na svedomí Xavér.

Sedem hriechov každý z nich iný, ale vo svete mŕtvych trestaný.°

,,Čo to čítaš ?"
Dnes ma každý, len straší. Nevšimla som si, kedy prišiel Hádes pretože som bola zaujatá čítaním knihy.

,,Ani si si nevšimla, že som prišiel."
To bola pravda.

,,Čítala som o pánoch siedmich hriechov."

,,Aha, to ťa tak zaujali pri stole ?"
Čože oni boli s nami v jedálni !? Ako som mohla vedieť, že sú to oni, keď som ich nikdy predtým nevidela.

,,Nie, doteraz som ani nevedela, že tam boli tiež."

,,Áno, boli tam. Sú to moji najvernejší."
Samozrejme preto tam nesmeli chýbať. Pripadá mi to ako by boli jeho synovia.

,, Všetci siedmi tu s nami bývajú pod jednou strechou."
Výborne už teraz sa neviem dočkať ako opäť uvidím ich ksichty a mať tú možnosť prezrieť si ich z blízka.

,,To stále budeme takto jedávať, všetci spolu za jedným stolom ?"

,,Nie drahá, toto bolo výnimočne."
Uf, to som si vydýchla.

,,Všimla som si  z balkóna, že ďalej od zámku je mesto."

,, Áno, je tam. Žijú tam niektorí z mojich, menej dôležitých démonov."

Ak v tom meste a tu žijú, tí vyššie postavení, kde potom sú takí ako je Alice ? Musela som sa na to opýtať inak by mi to nedalo spať.

,,Drahá Aurora, pod týmto zámkom a ešte ďalej za hradbami, je vybudovaná mučiareň a izby, kde prevychovávame zlé duše."

Musí to byť obrovské a napáchnuté zlou aurou a hnilobou. Asi preto Hádes postavil toto tu pre seba a svojich 'kamošov', aby nemuseli byť na tom istom podlaží a aby sa im vyrovnali, že sú viac.

,,Tam dole, ale nepôjdeme. Nechcem, aby si to videla, tie hrôzy."

,,Súhlasím, len keď som si to predstavila, aké zverstvá na nich robíte, mám chuť sa ísť vyvracať."

Ostalo mi zle od žalúdka a musela som zatvoriť oči a zhlboka sa nadýchnuť. Na jednej strane museli vykonávať svoju prácu pre ktorú boli stvorený - trestať hriešnikov za ich chyby, ktoré urobili, keď ešte žili. Musia si odpykať svoj trest inak to nejde. Ale na ďalšej strane je to strašné.
Hádes si ku mne sadol a začal ma hladkať po chrbte, prekvapivo ma to ukludnilo a začalo mi byť lepšie.

,,Nemysli na to."
Snažila som sa ho poslúchnuť.

,,Ak chceš môžeme sa preletieť nad mestom a ukážem ti pozemok zámku."

Opýtal sa ma či poletíme !?
Dobre som počula, nezdalo sa mi to len.
Postavil sa z gauča a kráčal na balkón, kde rozprestrel svoje veľké mohutné blanovité krídla. S úžasom v očiach, som sa pomalými krokmi vydala k nemu, bez prerušenia očného kontaktu. Prišlo mi to ako by som bola začarovaná.

,,Môžem sa ich dotknúť ?"
Aj keby povedal nie, tentoraz by som si vydupala svoje.

,,Samozrejme, ty môžeš všetko."

Dotkla som sa tej jemnej štruktúry krídel, len bruškami prstov, ale aj tak ten dotyk zaznamenal a zavrčal ako zviera pred rujou.

,,Krídla sú veľmi citlivé, preto som tak reagoval."

,,Bolelo ťa to... ?"

Zasmial sa tomu čo som povedala a dal mi prameň vlasov za ucho.

,,Nie zlatko, ale spôsobilo mi to rozkoš."

Začervenala som sa nad tým, ale aj tak som pokračovala v hladkaní krídel. Možnože som aj trochu provokovala...

,,Chcem s tebou letieť, ale budeš ma pevne držať, aby som nespadla. Bojím sa trochu výšok."

,, Ničoho sa neboj môj drahokam. Dám na teba pozor, nič sa ti nestane sľubujem."

Vyzdvihol si ma do náručia, ako by som bola ľahká ako pierko. Pobozkal ma na čelo.
Svižne zabral krídlami a my sme sa zdvihli hore...

Ďakujem za prečítanie :)