Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

36. Podivný odkaz

Hádes mal každý deň veľa práce z dôvodu, že sa venoval mne a ostatné nechával bokom. Kto by bol povedal, že je v ríši Mŕtvych toľko roboty. Vydávala som ho zriedka, a to len keď som pomaly zaspavala v posteli a zacítila som jeho ruku prehodenú cezomňa, a ráno keď sa potichu vytráca z izby a ja ho jedným očkom sledujem. Viem, že by som sa oňho nemala báť, ale predsa sa tohto pocitu neviem zbaviť. Taktiež mi chýbajú naše spoločné chvíle strávené v objatí toho druhého, let nad rozľahlou ríšou alebo naše spoločné neresti v každom kúte našej izby. Musela som byť trpezlivá, vedela som, že to je len dočasné, i keď nie som práve tento typ. Svoje voľné chvíle som trávila s Briou ako aj práve teraz. Sedeli sme na gauči, každá mala v ruke iný žáner knihy. V miestnosti bolo počuť každé pretočenie stránky. S hlasným výdychom som zavrela knihu v mojich rukách pretože koniec nedopadol podľa mojich očakávaní a autor sa pohral s osudmi hlavných postáv, tak aby utrpenie bolo ich jedinou súčasťou.
,,Bria... " Zastavil ma zdvihnutý Briin prst, ktorý mi signalizoval: chvíľu vydrž, dočítam stranu a máš moju plnú pozornosť, i keď to nebolo povedané nahlas. Bria s hlasným buchnutím zavrela knihu a s úsmevom na tvári, sa otočila mojím smerom.
,,Počúvam, čo máš takého na srdci ?"

,,Ako sa to vyvíja medzi tebou a Rafaelom ?"
Bola som zvedavá na tento "menší" románik medzi týmito dvomi osobami a taktiež som sa zaujímala predovšetkým preto lebo Bria je moja najlepšia kamarátka, ktorú tu mám.
,,Neviem o čom hovoríš ?" Bria sa odvrátila odomňa. Videla som na nej, že je v rozpakoch.
,,Ale, prosím ťa nehraj to tu na mňa. Všimla som si tie pohľady a nenápadne pohladenia.Vieš, že všetko, čo mi povieš ostane, len u mňa." Povzbudivo som sa na ňu usmiala.
,,Máš pravdu. Zblížili sme sa, a veľmi."
,,Aaaaaa.... Ja som to vedela." Zvreskla som na celú miestnosť a rozhodila teatrálne rukami. Bria ma s úsmevom sa perách tíšila, aby som zmĺkla.
,,Ani som nevedela, že to niekedy vyjde. Odkedy som prišla sem, tak som sa do Rafaela zaláskovala. Viedlo to hneď k predstavám spoločného trávenia času, nenápadné úsmevy a dotyky. Potom prišlo to najväčšie sklamanie. Rafael sa o mňa vôbec nezaujímal. Vždy keď som prechádzala okolo neho ani o mňa okom nezavadil. Bolo to pre mňa utrpenie. Každý mesiac mal inú v posteli, neskôr sa to zmenilo, na dve ženy za týždeň. Večer v posteli som plakala a potichu trpela. Postupne som si začala uvedomovať, že u neho nemám najmenšej šance, a ako čas plynul, som sa od neho odpútala, že nikdy nebude patriť, len mne. Ale teraz, keď si konečne všimol moju existenciu v ríši, sa niečo vo mne znovu pohlo, to čo som dávno pochovala hlboko v sebe. Najprv som mu neverila a pochybovala som o ňom a preto som ho odmietala, nechcela som, aby som bola použitá ako handra na pár hodín.
Som taká šťastná, že sme spolu a dúfam, že nám to vydrží veľmi dlho. Teda asi hlavne jemu, moje srdce už vlastní. Tak toto je príbeh z môjho pohľadu na nás dvoch." Bria mala po celý čas sklopené oči a rozprávala, tak ako jej prišla spomienka na daný moment z minulosti. Videla som ako sa menia jej emócie, najprv bola zamračená a ku koncu už mala úsmev na perách. Mne zas počas celého jej monológu z očí tiekli slzy, nedalo sa to zastaviť. Prežívala som to s ňou, neviem si predstaviť na jej mieste mňa a na Rafaelovom mieste Hádesa. Bolo by to určite pre mňa veľmi bolestivé, tak ako pre Briu.
,,Ach, to bol lepší príbeh ako ten, čo som čítala pred chvíľou v knihe. Som šťastná, že moja najlepšia kamarátka konečne našla svoje vytúžené šťastie a dúfam, že vám to spolu vydrží pretože ste rozkošní spolu."
Hodila som sa jej okolo krku a poriadne ju objala.
,,Ďakujem... Lepšiu kamarátku a kráľovnú v jednom som si ani nezaslúžila."

,,Nepreháňaj... Začínam sa nudiť, nezašli by sme sa poprechádzať ?"
Bria s úsmevom prikývla.

,,Môžme sa ísť pozrieť na trh, čo tam predavajú. Čo na to hovoríš ?"