Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

14.

Tak ako sľúbil poukazoval mi celý palác, každé jedno zákutie. Už len to čo som zatiaľ videla pôsobilo na mňa až honostne až pompézne, ale nepôsobilo to až moc okázalo. Všetko to tu vlastnila jedna osoba - Hádes, ktorý ako mi povedal: ,,Toto sa nevybudovalo za pár dní či rokov."

Sú tu obrazy, ktoré zdobia chodby na poschodiach a ktoré som si pred tým nestihla poriadne prezrieť. Sú na nich vyobrazené scény bojov proti anjelom a ľudstvu.
Sú tu tri podlažia ak nepočítam prízemie - takže štyri, kde je kuchyňa jedáleň, veľká spoločenská miestnosť s biliardom, barom a ruletami pripadá mi to tu ako malé Las Vegas. A taktiež je tu tanečná veľká sála, kde sa konajú rôzne bály.
Na druhom poschodí bývajú rôzny prisluchovači Hádesa, ktorí splnia každý jeho príkaz a preto za svoje zásluhy dostali možnosť bývať pod jednou strechou s ním.
,,Pre nich je to pocta byť so mnou. Radi sa mi pchajú do riťi, len aby som ich pustil do sveta sa zabávať."
Povedal, keď sme prechádzali z druhého poschodia na tretie, kde sa nachádzala knižnica plná strobylích kníh, ktoré vyzerali, že keď ich niekto chytí do rúk, tak sa rozpadnú. Bolo tu viac kníh, než som dokázala spočítať.

,,Môžeš sa tu porozhliadnúť. Ja musím ísť niečo vybaviť. Zober si nejakú knihu ak budeš chcieť hore na štvrté poschodie, kde máme odteraz našu spoločnú izbu."

Takže štvrté poschodie bude patriť len nám dvom. Som zvedavá ako bude vyzerať. Povedal mi, že sa prerábalo a tak dočasne býval v izbe, kde som sa ja zobudila.

Prikývla som na znak súhlasu a viac mu nevenovala pozornosť. Potichu odišiel z miestnosti.
Odteraz sa toto miesto stalo mojou oázou pokoja. Prezerala som si knižky rôznych typov až som sa narazila na jednu, ktorá ma zaujala hrubou väzbou.

,,Démoni a ich svet."
Potichu som vyslovila názov knižky.

,,Môžem vedieť čo tu robíte ? Sem je vstup zakázaný."
Vôbec som si neuvedomila, že tu nie som sama. Zľakla som sa a pustila knižku na zem a otočila som sa tvárou v tvár žene.

,,Dávajte pozor - zohla sa ku knižke, aby ju zdvihla - sú to starožitnosti."

,,Prepáčte, zľakla som sa, keď ste prehovorila. Nevedela som, že tu niekto je okrem mňa."
Žena, dala knižku naspäť do regálu, z kadiaľ som ju ja zobrala a kde mala svoje miesto.

,,Ak niektorí z vás prisluhovačov nášho pána, chcete čítať, tak máte menšiu knižnicu dole na prízemí. Toto je súkromná zbierka nášho kráľa. Nováčik."
Pohŕdavo doslova vyplula z úst posledné slovo.

,,Ja neplním rozkazy kráľa. To on ma sem zaviedol."
Jej tvár sa rozžiarila ako žiarovka.

,,Takže to ste vy. Som taká šťastná, že vás môžem spoznať. Ženu, ktorá počarovala nášmu pánovi. Moje meno je Bria, moja paní."
Poklonila sa mi na znak úcty.

,,Prosím postav sa. Na to, že sa mi niekto klania si asi nezvyknem. Moje meno je Aurora a tykaj mi."
Milo som sa na ňu usmiala.

,,Veľmi sa ospravedlňujem za moje chovanie. Nevedela som, že nie si jedna z nich."

Jedna z nich? Nevedela som ako to myslela a preto som sa jej na to opýtala.

,,Každý kto sem príde je zlý a veľmi. Spáchal niečo ohavné. Len ty si jediná, ktorá nič zlé neurobila. Ja som bola v minulom živote pyšná, mala som všetko...
Dostal ma sem Flávius, on je pýcha samotná. Je jedným zo siedmych hriechov. Až tu som si uvedomila, čím som bola a ako som sa chovala. Dostala som trest starať sa o knižnicu, ale pre mňa to bolo ako vykúpením."

Vysvetlila som jej, že mňa si zo sveta živých zobral sám kráľ a nie jeden zo siedmych hriechov.

,,Toto je zaujímavé. Túto prácu necháva pre tých siedmich. Vidieť, že si pre neho dôležitá."

"Asi áno. Neviem..."

"Uvidíš sama, ale dávaj si pozor, zlo je tu na každom kroku a aj steny majú uši."

,,Budem si dávať pozor, ďakujem za varovanie."

,,Za málo. Konečne je tu niekto normálny s kým sa dá porozprávať. Zober si ktorúkoľvek knihu chceš. Ja už musím ísť, mám ešte niečo na práci, ale keby sa chceš porozprávať som tu pre teba. Stačí prísť sem."

,,Dobre. Ďakujem, určite sa tu ešte zastavím."

Objali sme sa na rozlúčku a potom Bria odišla do útrob knižnice.
Zobrala som si knihu, ktorú som mala vyhliadnutú ešte predtým, než prišla Bria a vyrušila ma. Keď som bola na odchode, upútala ma malá červená kniha - možno tou farbou - vybrala som ju z regála.

Páni siedmich hriechov.
To bol názov knihy, ktorú som si tiež zobrala na čítanie.
Zavrela som dvere od knižnice a vybrala sa po schodoch hore na najvyššie poschodie a zároveň posledné v celom zámku.

Uvidím čo ma tam čaká...

Ďakujem za prečítanie :)