Kráľ démonov (Čierna bola jeho farba)

23. Boj (3/3)

S výčitkou v hlase som naňho prehovorila po niekoľkých minútach chôdze do kopca.

,,Prosím ťa, myslel som si, že nie si jedná z nich."

Síce som mu do tváre nevidela, ale dám ruku do ohňa, že prekrútil očami.

,,Jedna z nich ako to myslíš ?"

,,Nie som tu nováčik ako ty, takže to tu poznám viac."

Ako rýchlo sme prišli z vykania na tykanie.

,,To mi je jasné..."

,,Všetci sa tu snažia, len o jedno a to je priazeň ich milovaného kráľa. Určite si sa už stretla s Deanou, tá je zo všetkých najhoršia, ide doslova cez mŕtvoly. Varujem ťa drž oči otvorené, aj keď budeš spať."

,,Ešte som nemala česť byť s ňou zoči voči, ale ďakujem za radu. A ty sa nesnažíš o priazeň ?"

Chraplavo sa zasmial akoby zabudol na smiech a používal ho, len ojedinele.

,,Kedysi, ale dnes mi to príde na smiech aký som býval. Spravil som chybu a dostal som sa na rozkaz kráľa sem. Bol to trest, ale teraz to beriem skôr ako vykúpenie."

,,Prečo ? "

,,Dávam tu pozor na stvorenia, ktoré tu žijú s niektorými som sa spriatelil. Je to tu stokrát lepšie ako v zámku byť alebo ako trest pracovať v katakombách."

,,Katakomby ? Povieš mi o tom viac ?"

Kráčali sme stále hustým lesom, viac a viac do strmého kopca.

,,Je to to najhoršie miesto, ktoré kedy bolo stvorené. Dejú sa tam hrôzy, ktoré keby si videla asi by si do minúty zošalela. Mŕtvy ľudia sú tam trestaní za hriechy, ktoré spáchali podľa toho aké."

Na dlhú chvíľu sa odmlčal od rozprávania a ja som mu ju dožičila.
Ak to tam dole je horšie ako toto čo som pred chvíľou zažila. Boj s tými monštrami, čo kedysi boli ľuďmi. Nikdy sa v katakombách nechcem ocitnúť.

,,Čo ti ponúkol kráľ za to, že mi pomôžeš ?"

,,Toto bola tvoja skúška, ja som mal zasiahnúť, len vtedy, keby si to nezvládla. Som tvoj sprievodca, pretože je tu ešte veľa pascí ako bola tá čistinka, ktoré by ťa priviedli do nebezpečenstva. Čo mi za to dal náš kráľ nič, svoju cenu si vypýtam, keď príde čas."

Akú dohodu uzavreli medzi sebou ?
Som zvedavá čo si Hero zaumienil, že chce od kráľa.

,,Skry sa za strom a buď ticho."

Obidvaja sme sa schovali za strom a ticho čakali. Nevedela som, čo sa deje, ale dôverovala som Herovi.
V diaľke sa ozvalo pukanie vetvičiek.
Hero musel zachytiť nebezpečenstvo, ktoré sa blížilo. Obávala som sa ďalšie boja, ktorý mal nastať.

Vystrčila som hlavu, aby som videla pred čím sa vlastne schovávame. Moja zvedavosť ma dobehla.
Všimla som si veľké chlapaté zviera, ktoré pripomínalo vlka, ale omnoho väčších rozmerov. Z papule mu tiekli veľké sliny rovno na zem. Niečo zavetral a rozbehol sa preč od nás.

,,Čo to dofrasa bolo za zviera ?"
Potichu som zašepkala, aby nás zviera nepočulo."

,,To bol Antes, niečo podobné vlkolakovi, ale tento ostáva vo svojej podobe stále nemení sa. Jeho uhryznutie je smrteľné ak sa rýchlo nepodá liek. Jeho sliny sú toxické a dokážu ťa uspať."

Doparoma, tak tohto by sme, len tak nezložili.

,,Je ich málo a väčšinou chodia po dvoch. Je divné, že bol, len jeden a bol tak ďaleko od jeho teritória."

Sám a ešte ďaleko od teritória niečo mi tu nehrá a očividne ani Herovi.

,,Musíme zrýchliť už to nie je ďaleko."

Rozbehli sme sa do kopca, aby sme unikli Antesovi a dostali sa do bezpečia.

,,Hore pri soche by mali čakať. Rýchlejšie."

Ja sa snažím, ale moja kondička a telo ma zrádza.

,,Sme v polovici. Pohni si."

Kde ?! Ja som vyšťavená ako pomaranč. Jazyk sa mi plazí pod nohami už hodnú chvíľu a oblečenie mám na sebe už ako druhú kožu. Som spotená aj na miestach o ktorých som nevedela, že ich mám a on si dovolí povedať, aby som ešte viacej pridala. Veď zachvíľu ma bude zbierať po častiach zo zeme a Hádes ma potom bude musieť zlepiť.
Beh a ja nie sme práve kamaráti, čo sa o ňom povedať nedá. Nevšimla som si, žeby bol unavený. Skôr ho už nebavilo na mňa čakať lebo som bola pre neho moc pomalá, ale to nie je môj problém.

Ďaleko pod nami sme započuli vytie Antesa.

,,Kurva, vyňuchal nás. Ak si nepohneme je po nás. Vyšvihni sa mi na chrbát a silno sa ma drž."

Spravila som, čo mi povedal bez zbytočného hundrania, pretože tu išlo o naše krky.
Hero začal utekať aj so mnou ako s vrecom na chrbte. Cítila som ako sa mu pri behu napinajú svaly od námahy. Bol naozaj rýchly, čo sa o mne nedá povedať, ale toto mohol navrhnúť už pred niekoľkými kilometrami.

Otočila som sa, či nás sleduje zviera. Najprv som si ho nevšimla, ale keď som lepšie zaostrila na rýchlo sa pohybujúcu veľkú škvrnu, skoro mi oči vypadli z jamôk.

,,Pridaj, pridaj je za nami."

,,Už sme skoro tam..."

Otočila som sa znova, ale zviera som už za nami nevidela.

,,Nesleduje nás, niekam zmizol !"

,,Poď dole zo mňa a teraz bež stále rovno."

,,A čo ty nemôžem ťa tu nechať."

,,Neboj sa, viem si poradiť. Choď už."

I keď nerada, poslúchla som ho a spravila som, tak ako mi kázal.
Určite si poradí, musí...
Stromy už neboli, tak nahusto. Všimla som si, niekoľko metrov predo mňou, že na mňa tam hore niekto čaká.

Vyšla som z lesa a dostala som sa na kruhovú lúku, v strede stála socha jedného z ochrancov tejto hory.
A pri ňom stál Hádes a  sedem hriechov.

S úľavou som vydýchla, prežila som a zvíťazila.
Našla som v sebe zvyšok sily a rozutekala sa za Hádesom.
Hodila som sa mu okolo krku a silno ho objala a pobozkala, tak vrúcne.
Z očí mi uniklo pár sĺz, ktoré si našli cestu až k perám. Náš bozk chutil ako slané jazero.

Boli to slzy šťastia, radosti, ale aj smútku.

Utrel mi bruškami prstov kvapky vody z tváre a usmial sa na mňa.
Ruka v ruke sme sa otočili na siedmych prítomných.

,,Dokázala to, ukážte úctu."

Všetci sa úctivo poklonili.
Hádes rozprestrel svoje majestátne krídla a všetci ostatný ho napodobnili. Nemali také veľké krídla ako Hádes, ale aj tak boli úctihodné.

Hádes ma chytil silno okolo bokov, aby som nespadla. Zakmital krídlami a vzniesli sme sa do vzduchu...

Ďakujem za prečítanie :)