TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 24. Kapitola ~

| 𝐊𝐚𝐲𝐥𝐚 |

Hodinu angličtiny prerušil dlho očakávaný zvonček a mňa sa aspoň na okamžik zmocnil pocit úľavy. 

Popravde som si myslela, že sa toho konca už ani nedočkám.

Nevedela som, či si náš triedny naozaj myslel, že tá hodina niekoho zaujíma a preto tak s radosťou poskakoval pred tabuľou alebo predlžoval každé vysvetlenie, ale bola som rada, že sa tá hodina konečne skončila a ja som mohla ísť domov.

Cez okná triedy presvitalo tlmene slnko (bolo to príjemne prekvapivé vzhľadom na to, že už asi týždeň hlásili len prudké sneženie a víchor) a to mi pripomenulo, že sme tu cez tento výnimočne pekný deň museli trčať takmer až do pol štvrtej.  

Nasledovala som príklad mojich rozospatých spolužiakov, ktorí zívali a snažili sa prebrať a zabalila som si učebnice do batoha, postupne odchádzajúc z triedy a mieriac na prízemie k mojej skrinke.

Ani som si neuvedomila, ako veľmi dokáže človeka vyšťaviť jeden deň školy. A to bol len začiatok týždňa.

Vzdychla som, odomkla skrinku a zobrala si bundu a ostatné veci. Ani som nechcela vedieť, ako sa musela cítiť Amber, ktorá mala ešte jednu hodinu. Čo tam vôbec robili? Ja som mala problém udržať oči otvorené už po štvrtej.

Vytočila som Livino číslo a pobrala sa zo školy von, míňajúc skupinku spolužiakov, ktorí vyzerali že sa niekam chystajú a takmer vraziac do nejakého dievčaťa, čo malo tvár za učebnicou chémie.

Potichu som sa jej ospravedlnila a snažila sa skryť svoj prekvapený pohľad. Týchto ľudí som naozaj nechápala, keďže ja by som dobrovoľne učebnicu chémie nečítala nikdy.

U Liv to preplo na odkazovú schránku akurát keď som otvárala dvere od školy, tak som hovor zrušila a vyšla von. Ovial ma studený, svieži vzduch a mňa striaslo od tej teplotnej zmeny.

I keď svietilo slnko a mne sa v triede zdalo, že by mohlo byť teplo, zdanie ma škaredo oklamalo a mohla som byť len rada, že sme si tentokrát nezobrali motorky. Pridala som do kroku a potom zastavila na dohodnutom mieste.

,,No taak," súrila som tón zvonenia, keď som sa znova pokúšala dovolať Liv a pritom začala strácať trpezlivosť. Autobus nám šiel za desať minút a keďže ona končila rovnako ako ja, mala tu už byť. 

Prestúpila som z nohy na nohu, dumajúc, čo jej mohlo tak trvať. A prečo sakra nezdvíhala ten telefón, ktorý mi už zasa oznámil, že volaný účastník je nedostupný. 

Vzdychla som a pretrela si vyčerpane oči. Načo má ten mobil? Čakala som presne pred schodmi vedúcimi do školy, nebolo možné, aby som ju nevidela, ak by vyšla zo školy alebo náhodou stála niekde tu. 

Zahnala som nepríjemné myšlienky o tom, že sa jej mohlo niečo stať a znova ju skúsila prezvoniť. Keď to však ani teraz nezdvihla, začala som sa cítiť nervózne. 

,,Nevieš kde je Liv?" opýtala som sa Amber namiesto pozdravu do telefónu a privretými očami znova prezrela okolie. ,,Mali sme sa stretnúť pred školou po vyučku a stále neprišla. A za pár minút nám ide autobus."

Na druhom konci linky to zašuchotalo, akoby sa Amber postavila, v pozadí som počula krik a smiech. Takže jej trieda očividne nebola taká unavená ako moja.

,,To už nevieš povedať ani ahoj?" zasmiala sa, ale keď som mlčala, vzdychla a pokračovala: ,,Netuším, kde by mohla byť. Ale viem, že jej dnes odpadla posledná hodina, takže možno už bude doma. Hej, opovážiš sa to do mňa hodiť a prisahám, že ti zo života spravím peklo."