TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 25. Kapitola ~

| 𝐀𝐦𝐛𝐞𝐫 |

Keď som prišla domov, rodičia aj Kayla už boli doma. Zistila som to podľa topánok na chodbe, pri ktorých som si odložila svoje opätky.

Nevidela som jedine Livine ošúchané, čo ma dosť zarazilo, ale povedala som si, že možno šla do izby obutá, ako to niekedy ona robí.

To by tu však mala bundu, napadlo mi a tak som trocha znepokojene vyšla z chodby.

,,Ahoj, zlatíčko," pozdravila ma mama, ktorá vystrčila hlavu z kuchyne a usmiala sa. ,,Pôjdeš prosím ohlásiť Kaylu? Za chvíľu bude večera."

,,Ehm, iste," prikývla som a s taškou sa pobrala ku schodom. Síce sa mi nezdalo, že bolo tak neskoro, ale bola pravda, že som už bola hladná.

,,Ozaj, mami," zastavila som a počkala, kým na mňa znova nepozrie, ,,nevolala ti Liv, alebo tak?"

Mama pomaly prikývla, na tvári sa jej mihol zamyslený výraz.

,,Áno, ale ešte asi okolo jednej," odvetila. ,,Vraj že sa ešte zdrží s kamarátkou v meste, ale hádam by už mohla byť na ceste."

S poďakovaním som prikývla a nasilu sa usmiala a potom sa otočila a vykročila po drevených schodoch hore.

Prečo Liv klamala? 

Ona predsa nemala kamarátov.

Teda, na starej škole samozrejme mala, teda ak sa tie decká tak dali nazvať, ale na tejto škole som pochybovala, že si ich našla za taký krát čas. A aj keby hej, určite by sme o nich vedeli. 

Vydýchla som z pľúc vzduch, hodila kabelku na stoličku pri kozmetickom stole a potom zamierila do Kaylinej izby vedľa. 

,,Tvoja najobľúbenejšia sestra prišla," zaspievala som potom čo som jej bez varovania vstúpila do izby a podišla bližšie. 

,,Liv je tu?" otočila sa na stoličke pred písacím stolíkom Kayla so zdvihnutým obočím a snažila sa zakryť úsmev.

,,Haha, vtipné," pretočila som očami s úškrnom a padla na jej posteľ. ,,Ale nie, nie je tu. A podľa mamy je v meste s kamarátkou, takže ani nemám tušenie, kedy sa ukáže."

Kayla na mňa zamračene pozrela. ,,Ale veď Liv nemá kamarátov."

,,No veď to," vzdychla som a pokrčila plecami. ,,Budeme dúfať, že ju nikto neuniesol."

,,Hm." Kayla sa znova otočila na rozložené učebnice a zošity, načo na chvíľu zavládlo ticho. 

,,Počuj," začala potom iným tónom, načo som zdvihla hlavu, ,,čo máš v pláne v piatok?"

Začudovane som na ňu pozrela, ale zamyslene našpúlila pery. ,,Asi nič," pokrčila som nakoniec plecami. ,,Prečo?"

Kayla sa začervenala. ,,Mike Davidson ma pozval na zápas," priznala a odhrnula si z tváre hnedú ofinu. ,,Povedal, nech sa spýtam aj vás."

,,To že povedal?" rozžiarili sa mi oči. ,,A hovoríme o tom istom Mikovi?" 

,,Áno, Amber," prevrátila očami Kayla. ,,Chce, aby som - sme - prišli."

Vyzerala byť nesvoja, ale to som si moc nevšímala, keďže mi už v hlave prúdili predstavy, čo by som si obliekla. 

,,To je super! Možno ťa potom pozve na rande! Povedala by som, že žiarlim, ale Adam by asi nebol moc rád," chrlila som nadšene. ,,Počkaj, môže ísť so mnou aj Adam, či?"

,,Amber, je to verejný zápas, pre celú školu a mesto, jasné, že tam môže," vzdychla Kayla, zdôrazňujúc slovo "verejný". 

,,Okej, však ja len tak," zdvihla som ruky v obrannom geste, no úsmev mi nezišiel z tváre. ,,Tak mu idem napísať, nech ti to hneď potvrdím. Teším sa s tebou, ségra," žmurkla som na ňu a zdvihla sa.

Všimla som si, že sa chcela ešte niečo opýtať, no napokon len pokrútila hlavou a vrátila sa k učeniu a tak som sa len otočila a ponáhľajúc odišla.

V mojej izbe som z tašky vyhrabala mobil, odomkla ho a rýchlo hľadala konverzáciu s Adamom.

amber: Ahoj, máš v piatok čas? Neviem, či si niečo zaregistroval, ale je nejaký zápas a Kayla nás pozvala, tak ma napadlo, či by si so mnou nešiel :)

Chvíľu som rozmýšľala, že tam dopíšem aj niečo v zmysle "mohlo by to byť rande", ale potom som len pokrútila hlavou a zahanbene to odoslala.

Ani som sa nestihla pohnúť z miesta, keď mi prišla odpoveď:

adam: hej, rád na teba dám pozor... futbalisti bývajú nebezpeční  ;D

amber: och, takže mám šťastie, že nie si futbalista?

adam: popravde, futbalisti toho v hlave moc nemajú, takže by som si vlastne dával väčší pozor na mňa :))

amber: naznačuješ mi snáď, že sa mám sa báť?

adam: možno...? 

amber: čo znamenajú tie tri bodky a otáznik, collins?

adam: :D

Pokrútila som hlavou a pozrela znova na displej, ale keď nič neodpisoval, rozhodla som sa už neotravovať a s veselým úsmevom vypla mobil. 

Za chvíľu bolo päť hodín, čo mi pripomenulo, že bola večera a ja som vlastne mala zavolať Kaylu, takže som sa opäť vybrala do jej izby, chystajúc sa jej oznámiť, že to teda platí a máme ísť jesť.

,,Kayla, Adam súhlasil a-" zastavila som sa, keď som si všimla, ako zmrznuto stojí pri okne.

A keď sa otočila, prvé, čo mi preblesklo hlavou bolo, že väčšiu hrôzu ako vtedy v jej očiach som ešte nevidela.

~

Dnes aj trocha smskovania, tak snáď zmena potešila :)