TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 34. Kapitola ~

| 𝐀𝐦𝐛𝐞𝐫 |

Na pondelok som sa netešila kvôli dvom veciam - nielenže sa končil úžasný víkend, ktorý som strávila s Adamom, ale v škole sme písali testy a ja som na ne celkom nič nevedela.

A prečo?

Pretože moja úžasná sestra celý čas len kecala a kecala a kecala o blbom rande.

Najprv som z toho bola nadšená tiež, to priznávam. Ale po stotisíci krát, čo to zopakovala, mi to už začalo liezť na nervy.

Bolo to len samé:

Budem mať rande s Mikom Davidsonom! On ma naozaj pozval na večeru! Čo si mám obliecť? Kedy tam mám prísť? Dám si tieto šaty, či tieto? A počkať, nebude mi v nich zima? Myslíte si, že ma vyzdvihne? A čo keď to Mike zruší? Mám mu predtým pre istotu napísať? Alebo to bude už neskoro?A nemám náhodou počkať, kým mi napíše on?

Prisahala by som, že sa mi o mene "Mike Davidson" aj snívalo.

Okej, dobre, Kaylu som chápala, sama som bola niekoľkokrát zamilovaná a vždy sa na rande tešila; ale rozhodne som tým nezaťažovala ostatných.

A navyše, stresovala sa naozaj kvôli ničomu.

,,Nad čím premýšľaš?" opýtal sa ma Adam s rukou ovinutou okolo mojich pliec a čítal si poznámky na druhú hodinu.

,,Hm, len nad víkendom," odvetila som vlastne popravde a oprela si oňho hlavu.

Adam sa zasmial: ,,Pokojne si to s tebou zopakujem."

,,Uhh," zatiahla som a šibalsky sa pozrela smerom k nemu, i keď som rozmýšľala skôr nad tou nezáživnou časťou víkendu.

Avšak nechcela som ho opravovať, a tak som naňho len s úškrnom zažmurkla: ,,V tom prípade sa môžeme dohodnúť aj na dnes... Aspoň nebudem v dosahu, keď sa bude chcieť Kayla porozprávať o rande a zhrnúť mi ho."

Prevrátila som očami, načo sa zasmial znova a pozorovala snehobielu krajinu vonku.

,,Oh, tak to ti rád pomôžem," prikývol a ja som sa oňho spokojne oprela, užívajúc si výhľad.

Našťastie sme mali okná otočené na les a nie na parkovisko, takže to naozaj stálo za to.

Prerušila ma však učiteľka, ktorá prišla do triedy a my sme boli nútení sa začať sústrediť.

So zívnutím som sa posadila, natiahla si ruky a znudene si chcela podoprieť hlavu, keď mi do očí udrela jej strhaná, smutná tvár.

,,Adam?" zašepkala som a trocha sa zamračila, neodtŕhajúc pohľad od pani Wilsonovej. ,,Prečo sa-"

Moja otázka však zostala nedokončená, prerušil ma tón z rozhlasu oznamujúci oznam.

A mňa to presunulo naspäť do dňa, keď oznámili smrť Clarrisy. Amy. Samanthy.

,,Prepáčte za prerušenie vyučovania," ozvalo sa trocha lámavým a roztraseným ženským hlasom, čo ma prinútilo zatajiť dych, ,,ale máme ďalšie tragické oznámenie - naša škola... prišla o ďalšiu skvelú študentku."

Akoby v mojej hlave nastalo jedno veľké prázdno.

,,A chceli sme si ju aspoň takto pripomenúť."

Nie, nie, nie, nie, nie.

Žena si odkašľala: ,,Emma McDovelová k nám prišla len tento rok, no i tak si stihla získať miesto nielen v srdciach spolužiakov, ale i učiteľov. Bola to milá, pozorná a múdra žiačka, učila sa vzorne a na hodinách dávala vždy pozor."

Niečo zapraskalo, zdalo sa mi, že v hlase bolo počuť slzy.

,,A-ako jej triedna učiteľka to môžem dosvedčiť."

Takže preto.

,,Nezaslúžila si zomrieť, bola len na začiatku svojho života. Avšak osud rozhodol inak. Preto vás prosím, uctime si po zvyšok týždňa nielen ju, ale aj ďalšie dievčatá, čo za týchto pár týždňov prišli o život. Musíme to skúsiť prekonať. Spoločne."

Znova niečo zapraskalo.

,,Prepáčte... ja len... láme mi srdce, keď musím tým, ktorí ju poznali, popriať úprimnú sústrasť. Je to strašné nešťastie."

Hlas utíchol a niekto začal rozprávať o každej z nich. Zaznelo pár slov o Clarisse, o Amy, Samanthe, Ellison.

Hlasy sa menili, akoby to hovorili ich kamaráti alebo blízky, no na konci vždy zaznelo slovo "nezabudneme".

Cítila som sa ako v zasranom filme, kde všetci umierali.

Prečo sa to celé dialo?

Keď to skončilo, riaditeľka poďakovala, dodala pár slov o tom, ako by sme nemali vychádzať po zotmení, nechodiť sami dávať si pozor a niekto spomenul už len niečo o tom, že je tu pre nás vždy psychologička a vysvetlil, kde ju môžeme nájsť.

Poom rozhlas onemel a mne zaľahlo v ušiach.

Bolo mi z toho zle.

,,Ďalšie dievča," vyslovila som skôr ako otázku, keď sa trieda váhavo znova rozrozprávala a pozrela sa na Adama, ktorý sa tváril ustarane.

,,Bože, je to... strašné. Hrozné," pretrela som si oči a vydýchla.

Pred chvíľou som riešila otravný víkend.

Žilo to dievča vtedy?

A mala som sa dožiť ja alebo niekto iný toho ďalšieho?

~

A poznáme aj obeť č.4... vaše pocity?