TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 37. Kapitola ~

| 𝐀𝐦𝐛𝐞𝐫 |

Nikdy som si nemyslela, že sa nám niečo takéto to môže stať. Boli o tom predsa filmy. Knihy. Seriály. Príbehy.

Prečo potom aj realita?

,,Konečne," utlmila som svoj tichý výdych v Adamovom objatí a skryla si v jeho mikine tvár a zaslzené oči.

Adam si ma pritiahol k sebe, hladiac ma po chrbte a potichu mi zašepkajúc chabú útechu.

Zažmurkala som, po chvíli sa odtiahla a kývla, nech ide dnu a nestojí v takomto mraze.

Vošli sme do domu a z obývačky sa ozvali hlasy, mamin a otcov, Livin a Isaacov.

Adam mi venoval pohľad, no ignorovala som ho a počkala ho, kým sa vyzul a vyzliekol si bundu.

Mlčky ma nasledoval a ja som za to bola rada. Nechcela som sa rozprávať.

,,Zdravím," pozdravil ticho Adam rodičov a Isaaca a Liv venoval krátke kývnutie. Nevedel, ako sa mal správať, no chápala som ho.

Nálada bola zvláštna.

Vystrašená z maminej strany. Znepokojivá a ustarostená z otcovej. Vľúdna z Isaacovej.
Pokojná z Livinej, čo ma dosť prekvapovalo, lebo najprv som bola ja tá, čo ju musela prinútiť rozmýšľať racionálne; no teraz vyzerala, že sa prepla do nejakého rezervného módu a snažila sa čo najpresnejšie opísať Isaacovi všetko, čo sa dnes stalo.

,,Ahoj, Adam," usmiala sa naňho mama, ale pod krehkým úsmevom skrývala únavu a strach, že by toto celé nemuselo dopadnúť dobre.

Otec mu kývol a Liv s Isaacom mu pozdrav potichu opätovali. Zavládlo ticho.

,,Spravím ti čaj," zamrmlala mama napokon, postavila sa a otec ju nasledoval.

Nedivila som sa im. Sama som mala chuť sa niekam skryť a nezmáhať sa predstavami, čo všetko sa práve teraz mohlo diať.

Čo keď už bola mŕtva?
Čo keď jej telo teraz niekde ležalo a pokrýval ho sneh, čo vonku padal z minúty na minútu rýchlejšie?
Čo keď bolo toto zbytočné?

,,Am," ozval sa potichu Adam a jemne mi stisol ruku. Zahnala som slzy a posadila sa na gauč. Adam si sadol za mňa a ja som sa k nemu vďačne pritúlila.

Prehodil si cezo mňa ruku, preplietajúc si so mnou prsty a pozrúc na Isaaca. ,,Čo zatiaľ máte?" spýtal sa opatrne príkrym tónom.

Isaac si odkašľal a pozrel na Liv, čo upierala pohľad do neznáma. ,,No, vieme, že do školy prišla..." 

Akoby to zrazu bola posledná neviditeľná kvapka v preplnenom pohári, o ktorom existencii som ani nevedela.

,,Nevrav to potichu," prerušila som ho, snažiac sa o to, aby môj hlas znel pevne a netriasol sa. ,,Všetci sa tu rozprávame ako v chráme. Dopekla, nehovorte už potichu nikto." 

I keď ich to zarazilo, Isaac len prikývol, Adam mi znova stisol ruku a Liv zahmkala.

Isaac sa na ňu pozrel, letmo ju povzbudzujúc pohľadom, než opäť prehovoril: ,,Eh, fajn, takže. V skratke. Vieme, že do školy prišla zhruba o ôsmej - to ste boli ešte s ňou. Potom mala vyučovanie a obed. O tretej šla domov. Liv už tu bola, takže ju videla prichádzať."

Liv ticho prikývla, toto sme vedeli. Nejaká časť vo mne však bola rada, že to Isaac opakoval Adamovi. Pripomenulo mi to, že sme za ten čas aspoň niečo stihli.

No trvalo to len pár sekúnd, lebo čas sme práve nemali.

,,Potom boli obe v izbách - Kayla sa pravdepodobne učila a Liv vravela, že si čítala. O pol štvrtej sa Kayla začala chystať na rande s Mikom a domov prišla Amber. Mohlo byť okolo za desať päť, keď odchádzala a akurát sa minula s rodičmi." 

Povedal to ako čisté fakty a Liv znova pokývala hlavou.

,,Nuž a z toho nám vychádza, že únos sa musel stať niekedy od sedemnásť nula nula do sedemnásť päťdesiat."

Môže prestať rozprávať, akoby ani nevravel o Kayle?

,,Aha," prikývol Adam a potom sa opäť rozhostilo ticho. Takže znova nič.

Pretrela som si oči. Čo sme mali robiť? Toto bol prakticky výsluch, lenže mne nepripadal dostačujúci.

,,Čo ešte treba?" opýtala som sa, pozrúc naňho. ,,Máš časovú os, čo si chcel. Ako ti to pomôže? Čo ďalej?"

,,Amber," zahriakla ma Liv ticho a zamračila sa, Adam sa za mnou varovne vystrel. Frustrovane som vydýchla. 

,,Isaac nevie nič viac než mi. Ak si si nevšimla, nemá veštiacu guľu, ktorá by mu povedala, ako Kaylu uniesli," povedala takmer nečujne. ,,Viem, že je to blbé, ale musíme to nechať na políciu a jej prostriedky. Pozrú kamery z mesta, porozprávajú sa s ľuďmi v reštaurácií a s tými, čo bývajú po ceste, ktorou šla. Možno ju niekto videl."

,,To zaberie strašne veľa času," vyhŕkla som, hlas sa mi zlomil. ,,A ten Kayla nemusí mať."

Uvedomovala som si, že emócie vo mne sa striedali ako aprílové počasie - raz mi šla od predstáv vybuchnúť hlava, potom som sa hnevala a cítila beznádejne, alebo som si to vylievala na ostatných - ale zo všetkého najviac som si nechcela priznať pravdu.

Nemusí mať čas.

Slova sa ujal Isaac: ,,Ja viem, Amber. Ale nemôžem zavolať na stanicu, keďže ešte nie je oficiálne nezvestná."

Donútila som sa vydýchnuť.

,,Chápem, že chcete niečo robiť, ale takto ste mi pomohli najviac. Navyše, jej šance sú vyššie, keďže sme sa to dozvedeli hneď. Môžem zavolať jednému z kolegov, mohol by nám prezrieť tie kamery. Avšak sám nemôžem vypočúvať, je mi ľúto. Musíme prísť na iný spôsob, ako to celé urýchliť."

Jej šance.

Moja nádej sa zrútila ako domček z kariet. Naozaj chcel povedať, že... počkať, kariet. 

,,A čo tie tarotové karty?" ozvala som sa a dovolila si chvíľočku zadúfať, ,,Nemajú s tým niečo ony?"

No Isaac len pokrútil hlavou. ,,Neviem, či sa práve s tým nejako pohneme, pretože tie karty dávajú súvislosť len s... vraždou," zasekol sa a potom potichu dokončil, pretože na to nikto z nás nechcel myslieť. ,,Ale je to určitý podklad v jeho profile, to máš pravdu."

,,Tak poďme podľa neho," navrhla Liv, jej tón sa zmenil - započula som v ňom napätie, odhodlanosť a vieru v jednom.

Všetci sme na ňu pozreli.

,,Unáša dievčatá zo vzorca, pripravuje sa. Takže ju musel sledovať," povedala Liv a mne sa z tej myšlienky na jazyku objavila horká pachuť.

Fajn. Možno to naozaj bolo zbytočné, pretože ju možno nikto neuniesol; teda aspoň tým som sa snažila upokojovať doteraz. Ale, čo keď to bolo naozaj takto? 

,,To ako myslíš, že-" začala som, no hneď som sa striasla a radšej to nechala tak.

Liv našťastie pochopila, takže to nerozoberala ďalej, len pokračovala: ,,Hej. A ak ju sledoval, povedzme pár dni a takmer stále, musíme sa povenovať tomu, čo robila predtým... to bolo v čase... zápasu, víkendu... alebo musíme ísť ešte dozadu a prebrať aj ten týždeň?"

Isaac sa zamyslel a potichu zahmkal. ,,Myslím, že postačí víkend."

Nedali to najavo, ale v ich hlase bolo niečo počuť. Niečo, čo znelo ako... nápad v tom správnom smere. 

~

Uhuu, akcia sa nám blíži ^^