TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 29. Kapitola ~

| 𝐋𝐢𝐯 |

Zamyslene som hľadela som na tabuľu, ktorá odpočítavala posledných šesť minút do konca a rukou v rukavici nervózne ťukala po zložkách prípadov, ktoré mi dal Isaac v deň, keď sme mali všetci "poradu" u nás doma.

Od začiatku zápasu som si ich dookola čítala, študovala, prezerala a analyzovala, ale aj tak som nezistila nič nové. 

Snažila som sa na to ísť odzadu, začínať tam, kde sme skončili, riadiť sa podľa Isaaca a rozmýšľať nad tým prečo ich zabíjal tak, ako ich zabíjal a aký mal na to motív, ale neprinieslo mi to nič iné, než bolesť hlavy a pocit, že stále chodím dokola.

A hluk naokolo mi vôbec nepomáhal.

Ľudia sa smiali, zabávali, rozprávali a kričali a ja som myslela, že im od nesústredenia už niečo poviem.

Lenže Kayla s tým problém očividne nemala. 

O dušu fandila nášmu tímu, tlieskala a povzbudzovala ako pravá fanúšička a pritom pre mňa komentovala všetko dianie na ihrisku.

Amber s Adamom sa vyparili "pre čaj" už pred dobrou pol hodinou a zatiaľ sa stále nevracali, takže nádej na zahriatie čokoládou som musela vzdať; čo mi vôbec nepomáhalo, pretože mi bola čím ďalej tým väčšia zima.

Vzdychla som a poklepkala Kaylu po pleci. Zatvárila sa nervózne, keďže som ju vyrušila z pozerania sa na hráča, ktorý išiel dať touchdown a ona to nestihla, ale aj tak sa ku mne naklonila.

,,Aký je stav?" opýtala som sa a snažila sa usmiať, i keď ma to vôbec nezaujímalo a len som sa popravde chcela nejako odreagovať. 

,,Vyhrávame," usmiala sa a jej pohľad znova mieril na ihrisko. ,,Dvanásť - deväť. Mike a jeho tím sú proste úžasní."

S úškrnom som na ňu pozrela. ,,Nevedela som, že si taký fanúšik futbalu. Viem o motorkách, ale šport?"

Tvárila sa, že ma nepočula a len pokrútila hlavou. ,,Na rozdiel od teba ma nebavia len rovnaké veci," zasmiala sa a so žmurknutím sa odtiahla.

...rovnaké veci.

,,Hah, akurát, že-" zasekla som sa, keď mi to došlo. 

Pozrela som sa na zložky a znova na Kaylu, no už si ma nevšímala, keďže sa spolu s ostatnými postavila, aby zatlieskala futbalistovi, ktorý kopol loptu presne do súperovej bránky. 

Hluk však akoby šiel mimo mňa.

Rovnaké veci. 

Zmrzla som a prehltla zvyšok svojej odpoveď, stále si opakujúc tú jej.

Rovnaké veci. Rovnaké veci.

Veci, takže aj... rovnaké farby vlasov a očí, rovnaké povahy a rovnaké... spôsoby vrážd.

,,Panebože, mám to," vydýchla som, cítiac, ako sa vo mne odrazu nahromadilo poznanie.

,,Si génius, Kayla!" povedala som jej so širokým úsmevom aj keď ma asi nepočula, schmatla tašku, prehodila si ju cez plece, pozbierala všetky papiere a rozbehla sa preč z tribúny. 

Sklonila som hlavu, snažila sa z vrecka bundy vyloviť telefón, predrať sa všetkými tými ľuďmi preč a rozvíjala tú teóriu ďalej.

,,Pardon," zamrmlala som cez plece, keď som do niekoho narazila, ale aj tak nespomalila.

Keď som konečne vybehla z davu, srdce mi búšilo a v ušiach mi hučala krv. Zdvihla som hlavu, no parkovisko a les predo mnou boli tmavé a tiché, ozýval sa nimi len hluk spoza mňa.

Vydýchla som, zatiaľ čo som konečne  zachytila telefón a prudkým pohybom ho odomkla, od vzrušenia ani nedýchajúc.

,,Isaac Latney, pros-" zdvihol po druhom zazvonení, no hneď som ho prerušila: ,,To som ja. Príď pre mňa, som pred školou. Asi viem, prečo ten vrah zabíja."

A tak sme tam Kaylu nechali samu, netušiac, že to bolo predposledný krát, čo sme ju videli.

~

Ehm, prekvapenie? :)