TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 32. Kapitola ~

| 𝐋𝐢𝐯 |

,,Ide podľa vzorca, celý čas išiel. Ten vzorec je spontánny, vždy ho spôsobí niečo iné, ale núti ho to robiť vraždu presne tak isto, ako predtým. 

Najprv bola Clarissa; hnedé vlasy aj oči, druháčka na strednej, milá, láskavá, dobrosrdečná - a to isté aj Amy a Samantha, teda len s rozdielom výšky a rokov.

Takže, je to zložité, no zároveň aj veľmi jednoduché. A úplne tu sedí starý známy prípad, keď vrah zabíja tú istú osobu. 

Funguje to tak, ako iste dobre vieš, že vrah hľadá ľudí, ktorí mu nejako pripomínajú človeka, ktorého nenávidí a dáva mu taký "trest", aký si podľa neho zaslúži.

Čiže táto naša osoba je hnedovláska s milou povahou, ktorá neznámemu nejako ublížila, ale nie nutne fyzicky. 

Je na ňu nahnevaný, niečo mu ju neustále pripomína a poháňa ho dopredu a jeho intervaly sa skracujú, pretože na ňu z nejakého dôvodu neustále myslí a jeho nutkanie je... silnejšie.

No a potrebuje ten hnev dostať preč, tak si nejako vyberie obeť a je to."

Zalapala som po dychu, keďže som to vychrlila všetko naraz a široko sa usmiala, snažiac sa zahnať sucho v ústach od nedostatku vzduchu. 

V aute nastalo ticho.

Na Isaacovi som videla, ako si všetko spájal dohromady a ku koncu sa už tiež usmieval, neodtŕhajúc pohľad o tmavej cesty, ktorou sme mierili bohviekam.

Keď však stále nič nevravel, znova som spustila: ,,Viem, že je tam veľa nejako a možno a asi ale-"

 ,,Liv," prerušil ma s pokrútením hlavou, ,,je to úžasné. Ty si... úžasná."

,,Však?" vyhŕkla som, po prvýkrát sa nad tým komplimentom nečervenajúc a víťazne sa oprela do koženého sedadla.

Isaac spomalil na tmavej ceste a s úsmevom na mňa pozrel. ,,Ak by to povedal niekto iný, asi by som mu neveril, ale toto je... tak jasné."

Môj úsmev sa rozšíril, rýchlo som si odhrnula vlasy a prikývla. A to som mu vlastne len povedala, že zabíja tú istú osobu.

Neisto som naňho pozrela a dodala: ,,Teda, neviem, či je to správne, ale podľa tohto profilu by sme - ste- to mohli vyriešiť rýchlejšie. Varovať ľudí, čokoľvek."

Isaac súhlasne prikývol a mierne zabočil doprava, načo som pozrela na cestu obklopenú stromami. 

Och nie. 

Až teraz mi došlo, že som mu znova nasadla rovno do auta a nemala som tušenie, kam sme mierili. 

Prehltla som.

Bola som len... moc nadšená a potrebovala som mu to povedať, tak som reagovala unáhlene...

Tak si mu predsa mohla zavolať a povedať mu to tak.

A-ale veď to som spravila!

A hneď ho zasa zrušila!

,,Je v pohode, keď ťa hodím domov, však?" opýtal sa Isaac, keď videl, ako som panicky hľadala záchytný bod v okolí a starostlivo na mňa pozrel.

Vytreštila som naňho oči.

,,A-ako si to vedel?" mala som na jazyku, ale potom som si to radšej rozmyslela.

,,A-áno, ďakujem. Prepáč, len som z toho trocha... vedľa. Totiž, je to možno záver prípadu a ja som z toho... celá mimo," zopakovala som a nervózne sa zasmiala.

A preto sa tiež správam raz natešene a potom paranoidne. Ozaj, a možno ťa podozrievam z tých vrážd, takže dúfam, že ma teraz nejdeš zabiť niekde do lesa. 

,,Bože," zaúpela som potichu a pretrela si oči. ,,Ako som povedala - mrzí ma to, len som unavená."

Isaac pokrútil hlavou. ,,Nemáš sa začo ospravedlňovať. Vyriešila si možno prípad, nad ktorom si pracovala snáď najusilovnejšie. Ale ak ťa to poteší, už sme skoro u teba. A tiež neviem prestať rozmýšľať nad prípadom. Mám pocit, že sme blízko."

Pousmiala som sa. ,,Naozaj neviem, či je táto teória správna."

,,To ani ja, ale rozhodne je najviac konkrétna," usmial sa a ja som bola radšej ticho, aby som nepovedala "To rozhodne nie".

Znova som si pretrela oči a dávala pozor na cestu.

Bolo to, povedala som mu to. Zívla som si, keď sme akurát vchádzali do nášho dvora a svetlá osvetlili biele dosky na dome.

,,Vďaka," zamrmlala som a chystala si zobrať batoh, keď ma zastavil rukou na zápästí.

,,Liv," oslovil ma a keď som naňho pozrela, tváril sa vážne, ,,ja len, neviem, či ti dávam dostatočne najavo, ako veľmi som ti vďačný. Totiž - všetko si to odmakala ty a ja nerobím nič iné, len to potom vravím šéfom. A tak... ma napadlo, že..."

Nadýchol sa a usmial sa, načo sa mi v bruchu vyrojili motýliky, ,,...že ti to vynahradím."

Zmätene som sa naňho pozrela, no on sa len naklonil a pobozkal ma.

~

Ehm, tak nejak sa to aj tu romanticky zamotalo :D priznajte sa, kto ste to (ne)čakal? <3