TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 5. Kapitola ~

| 𝐊𝐚𝐲𝐥𝐚 |

Zamotaná v teplých dekách a prikrývkach som si pretrela oči a zívla si. Cez slúchadlá v ušiach mi hrala potichu hudba, niečo, čo som nevedela identifikovať, ale páčilo sa mi to.

Napoly ležiac a napoly sediac som prstom posúvala displej mobilu, na ktorom svietil článok o motocrossovom závode, ktorý sa konal predvčerom. A keďže som sa vtedy balila a nemohla som sa tam ísť pozrieť, zožieralo ma, že som netušila, kto vyhral.

Aj Liv z toho bola nesmierne sklamaná. Závody boli jedna zo spoločných vecí, ktoré sme s mojou mladšou sestrou milovali. Keď sme boli spolu, každý náš rozhovor sa nejako týkal motoriek.

Ja osobne som mala radšej cestné a Liv crossové, ale keď sme sa pred rokom rozhodli, že si ich aj kúpime, obidve sme si radšej kúpili crossky. A s nimi aj kompletnú výbavu - oblečenie, prilby a štýlové slnečné okuliare.

Nedá sa povedať, že rodičia z toho boli nadšení (hlavne mama, ktorá sa zakaždým obávala, že skončíme mŕtve kdesi v priekope), ale po čase to nejako pochopili a teraz nám len občas niečo vytkli - "Kayla, schovaj tú motorku, dnes príde vaša stará mama" alebo "Liv, ešte raz ťa zbadám spraviť takú otočku, prisahám, že ti tú motorku odveziem do šrotu!".

Tieto spomienky mi hneď vyčarovali úsmev.
Avšak rýchlo mi zmizol, keď som si spomenula, že pozajtra ideme do novej školy, medzi úplne neznámych ľudí. Otrávene som si vzdychla a dočítala článok.

Na hodinách v telefóne bolo 4.40, takže najvyšší čas ísť spať. Zložila som si bezdrôtové slúchadlá a aj s mobilom ich položila na zem pri posteľ. Vedľa spala na pokrčenom tričku Nancy, odvčera oficiálne moja mačka. Bola naozaj roztomilá.

Znova som si ospalo zívla a tak som sa otočila a ľahla si. Zavrela som oči a započúvala sa do zvukov domu, pripravená spať....
A potom som to započula.

Tiché, no rýchle šuchotanie, vychádzajúce spoza okna.

Srnky, pomyslela som si, i keď sa mi srdce rozbúchalo oveľa rýchlejšie. Šuchotanie neprestávalo, miesto toho sa mi zdalo, že je už hlasnejšie a bližšie. Stádo srniek.

Zovrela som pery a nadýchla som sa. Fajn, len sa pozriem z okna. Prudko som sa posadila a vyskočila, až podo mnou zavŕzgala podlaha. No na to, čo som zbadala, som vôbec pripravená nebola.

Svetielka. Asi štyridsať svetielok pohybujúcich sa všade naokolo.

Vytreštila som oči na ten výjav, neschopná akéhokoľvek pohybu. Mala by som niekoho zobudiť, napadlo mi. Ihneď som bola rada, že mám nejaký konkrétny plán.

Rýchlo som sa otočila a rozrazila dvere. Keďže rodičia mali spálňu dole, prebehla som ku schodom a zišla po nich. Neškrípalo to tak veľmi, ako som predpokladala. V tej chvíli som nevedela, či ma to potešilo, alebo sklamalo.

Zišla som zo schodov, chystajúc sa ísť ďalej, no predtým som ešte rýchlo preletela pohľadom po prázdnom priestore. Alebo teda, skoro prázdnom.

Dych sa mi zasekol v hrdle a srdce vynechalo úder, keď som to zbadala.

Postava. V tom šere úplne tmavá postava s nejasnými obrysmi. Nepohnuto som stála pri schodoch, pozorujúc ju. Bola pri terasových dverách celých zo skla.

Vystrašene som sa snažila kontrolovať si dych a premýšľať, či mám začať jačať, keď zrazu postava nečakane prudko zacúvala a narazila do mňa.

Naraz sme vykríkli, takže to splynulo do jedného veľkého hlasného zvuku, ktorý sa rozliehal po celom dome.

Postava sa však spamätala o niečo rýchlejšie ako ja. ,,Kayla!" vyhŕkla, v hlase jej bolo počuť úľavu. V tej chvíli som už predychávala šok a zaostrovala pohľad. Liv. Veď to bola len moja malá sestra, žiadny votrelec.

,,Dopekla!" vyhŕkla som, zatiaľ čo Liv prehodila: ,,Toto mi už nerob."
,,Čo tu vôbec robíš?" zisťovala som, keď sa mi podarilo upokojiť si mierne sa trasúci hlas.
Miesto odpovede sa otočila na balkónové dvere, od ktorých sa odrážali svetelné lúče.

,,Toto ma zobudilo," odvetila so zamračeným, zvedavým výrazom. Potom sa znova otočila na mňa. ,,A ty?"
,,Nemohla som spať," zaklamala som, keďže som nechcela, aby ma odsudzovala za to, že som bola tak dlho na mobile. Pomaly prikývla.

,,No, chcela som zobudiť rodičov, ale ak máš lepší nápad, môžeme..." začala som, ale prerušil ma hlučný dupot na schodoch. Obidve sme tam otočili hlavy.

Na schodoch sa vynorili najprv dlhé štíhle nohy v pyžamových nohaviciach, potom značkové voľné tričko a nakoniec zamračená tvár s vlasmi ako po výbuchu.

,,Ježiši, už len ona tu chýbala," zamrmlala som otrávene a pohľadom sledovala Amber, ktorá kráčala ku nám. Vyzerala dosť nahnevane.

,,Čo sa tu deje?! Prečo beháte o piatej ráno po celom dome a vyvreskujete tu?! Zbláznili ste sa alebo čo?" lomcovala rukami a oči jej blčali hnevom. S Liv sme si naraz povzdychli. ,,Viete vy vôbec, ako mi nevyspatosť robí zle na pleť? Kvôli vám..."

,,Nevyspatosť nie je spisovný výraz," skočila jej do reči Liv svojim učiteľským tónom. ,,Hovorí sa..."
,,Je mi to jedno!" zrúkla Amber a založila si ruky na bokoch. Liv na to len pokrútila hlavou, zatiaľ čo ja som sa snažila zadržiavať smiech.

,,Čo sa tu deje?" vložil sa do toho otec, ktorý sa spolu s mamou vynoril z chodby napravo. Mama mala rovnaký výbuch na hlave ako Amber, čo ma doviedlo na myšlienku, že teraz sú si viac podobné, ako som pôvodne predpokladala.

Pohľadom som preletela urazenú Amber a potom duchom neprítomnú, zamyslenú Liv. ,,Videli sme svetielka - teda, svetelné lúče - a tak sme sem prišli." Vysvetlila som rýchlo a ukázala von.

Otec podišiel bližšie a prezeral si tie divné veci vonku. ,,To sú ľudia s baterkami," povedal divným, trocha tlmeným tónom a potom bez varovania otvoril balkónové dvere.

,,Otec!" vyhŕkla som, alebo to bola Amber a možno Liv.

No on sa ani neobzrel, bez ďalších varovaní podišiel k najbližšej postave a niečo jej povedal. V tej strašidelnej tme lesa vyzerali len ako nejasné tmavé šmuhy, nie ako naozajstní ľudia.

Striaslo ma.

Po chvíli sa na nás otočil a zamával na nás, aby sme prišli k nemu.
Dopekla, pomyslela som si, keď som cítila, ako sa moje telo pohlo vpred, lebo ma Liv potiahla za sebou. Dopekla, dopekla, dopekla.

~

Prajeme vám krásny Nový rok, dúfame že sa Kaylina kapitola páčila :) v ďalšej časti zistíme, prečo tí ľudia behajú po lese v takej nekresťanskej hodine :D