TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 41. Kapitola ~

| 𝐋𝐢𝐯 |

Reflektory auta, v ktorom sme s Isaacom sedeli, osvetlili starú drevenú chatu v šere a mňa sa zmocnil zvláštny pocit.

Po chvíli Isaac svetlá vypol, ale obaja sme vedeli, že ak bol niekto vo vnútri, už o nás vedel.

,,Čo teraz?" opýtala som sa do ticha, keď Isaac stále nič nepodnikol, len pozoroval ten dom.

Strhol sa a pozrel na mňa, na tvári sa mu zároveň objavil poloúsmev. Avšak nevedel tým zamaskovať to, aký bol napätý.

,,No," odkašľal si, snažiac sa si zachovať dobrú náladu, ,,navrhujem to spraviť tak, akoby o nič nešlo - pôjdem tam a-"

,,Čo?" prerušila som ho neveriacky takmer hneď. ,,No určite. V žiadnom prípade tam nepôjdeš, najmä sám. Čo keď je ten muž naozaj vrah?" Odfrkla som si a rázne si odopla pás. ,,Pôjdem s tebou."

Isaac vytreštil oči, prudko pokrútil hlavou a zadržal ma rukou. ,,Nie, Liv, nepôjdeš a to presne práve pre toto," namietol a pozrel na mňa hnedými očami. ,,Už dosť, že si so mnou teraz tu; neohrozím ťa ešte viac."

Chcela som namietať, ale rýchlo pokračoval: ,,Ten vrah - ak je to on - nevie, že sme dvaja. Takže keď ho presvedčím, že som tu sám a on mi niečo urobí, môžeš aspoň privolať pomoc," vysvetlil celkom rozumne a ja som sa nad tým, i keď nerada, zamyslela.

Dobre, dávalo to zmysel, ale aj tak...

,,Liv," skúsil znova naliehavejšie, keď videl, ako váham a hľadám argumenty, ktorými by som ho presvedčila, ,,mám na toto výcvik. Mal som prednášky, čo robiť v takýchto situáciách. Ver mi, dobre? Som predsa policajt." 

Asi to chcel trocha zľahčiť, ale miesto úsmevu som sa naňho nerozhodne zamračila. Veď toto bolo nebezpečné aj pre policajta.

Jeho pohľad však neprestával byť pevný, preto som to po chvíli vzdala a vydýchla. ,,Fajn," klesla som naspäť do sedadla a snažila sa netváriť sklamane či urazene, ,,len si dávaj pozor, dobre? Prosím." 

Vydýchol a pokýval hlavou. ,,Neboj. Keby niečo, len zavolaj cez vysielačku do šéfkinho auta. Adresu som jej poslal už pred chvíľou, takže by mali o chvíľu prísť, ale istota je istota."

Prikývla som, uistila sa, že viem, ako to funguje a potom dlho vydýchla. Bol čas.

,,Tak dobre," povedal nakoniec a vystrel sa. ,,Idem na to."

Nestihla som povedať už nič, odopol si pás a vystúpil z auta. Dvere sa zabuchli, pozorovala som, ako prekráčal okolo a zamieril k domu.

Modlila som sa, aby sa nič nestalo. Aby sme našli Kaylu. Aby to bol celé len veľký omyl.

Čím ďalej sa tam však blížil, tým viac som bola neistejšia a pripadalo mi to reálnejšie. Naozaj všetko sa mohlo zvrtnúť. Oh, prečo radšej nepočkal na tie posily?

Vonku snežilo, pokiaľ sa dostal až k chate, mal zasneženú celú bundu.

Prešla som si rukou po tvári a zhlboka sa nadýchla, sledujúc každý jeden pohyb. Mala som pocit, že mi napätie a neistota doslova prúdili v žilách.

Bolo to však rýchle.

Isaac ku mne vrhol letmý pohľad, než naozaj zaklopal. Najprv sa nič nedialo, všade bol pokoj a ticho ako doteraz, bolo počuť len môj nepravidelný dych.

Potom sa tie dvere otvorili - na chvíľu som zaváhala, či som si to iba nepredstavila. Avšak nič tomu nenasvedčovalo, takže som napokon len zadržala dych.