TRI SESTRY a záhada tarotových kariet ✓

~ 39. Kapitola ~

| 𝐊𝐚𝐲𝐥𝐚 |

Človeka nádej nakoniec zničila, to som počula už nespočetne veľa krát.

Ako príklad boli matky, ktorým niekto uniesol ich deti - dúfali, že sú ich zmysly života nažive, že sa opäť nájdu, že je to len nočná mora a všetko sa opäť vráti do normálu.

Dúfali.

Ale nie vždy sa tak stalo - a ja som nie vždy tušila, čo naozaj to znamenalo.

Teraz som sa cítila podobne. Moje myšlienky, teraz už menej omámené, sa točili okolo životných katastrof a tragedií, čo bol paradox, keďže som sa v jednej takej ocitla aj ja.

Chcela som to brať nereálne, naozaj áno. Ale čím ďalej, tým viac to bolo až príliš skutočné.

Rojili sa vo mne buď panické a vystrašené myšlienky, alebo surové a beznádejné.

To, že sa pokúsim urobiť všetko preto, aby som prežila, som sa snažila dodržať. Nechala som Chrisa predpokladať, že som ten jeho "anjel", pokúšala sa tak správať, opatrne som mu odpovedala, dávala si pozor na slová.

V skratke, naozaj som sa snažila získať čas, i keď som z toho mala výčitky svedomia - pretože oproti ostatným dievčatám som mala značnú výhodu. Tým, že som ho "pochopila", som dostala možnosť prežiť.

A presne pre toto mi zo seba bolo zle. Tie dievčatá si smrť nezaslúžili; nezaslúžili si cestu, ktorú im skrížil Chris Blackhalle; nezaslúžili si smrť ani nič z toho, čo im urobil.

Zahnala som slzy a znova trhla zápästiami v lanách. Skúšala som to už hodnú chvíľu, krútila a mykala som rukami, ale zdalo sa mi, že to lano ledva povolilo.

Zvesila som hlavu, až mi nepríjemne puklo v chrbtici.

Bola som tu sama, Chris už predtým odišiel dverami, čo boli za mnou. Dal mi čas, rúbal drevo, keďže som počula zvuky sekery z vonku a potom mi vždy priniesol vodu.

Prehltla som a so zvyškom síl znova slabo pohla rukami. Lano stále držalo.

Frustrovane som vzdychla a obzrela sa okolo seba. Nikde však nebol žiadny ostrý predmet, nič, čo by sa dalo použiť.

Len ja, môj strach, šero, chata, kreslo a lampa.

,,Nad čím rozmýšľaš?" Ozval sa za mnou hlas a ja sa so strhnutím pozrela naňho. Podišiel ku mne, oči sa mu matne strieborne leskli.

Vydala som zo seba zvláštny zvuk. ,,N-nad ni-ničím?" dostala som zo seba. Čo som mu mala povedať? Že sa snažím utiecť?

,,V-vlastne," pokračovala som, keď sa pohol pri kreslo a ja som nevidela jeho tvár, ,,teda vlastne roz-mýšľam nad tým, kedy... či... ma pustíš."

Čo ťa to sakra napadlo?

Prehltla som, privierajúc oči od strachu, keď sa otočil. Totálne som to pokazila. Nahnevala som ho. Teraz stratí nervy a...

,,Aha," usmial sa mldo, no nič nedodal. Doriti. Doriti, doriti, doriti.

,,Ehm," chopila som sa znova potichu reči, zmätená, ,,a... urobíš... to?"

Ak som mala šancu, musela som sa jej chytiť.

Lenže to som ešte nevedela, čo sa v nasledujúcich chvíľach stane.

,,Neviem, Kayla," odvetil popravde, čo ma trocha zarazilo a skrčil obočie, akoby naozaj rozmýšľal. ,,Nechcem ťa tu držať ako vo väzení. Avšak, ľudia ťa budú hľadať, takže..."

Niečo ho prerušilo.

Niečo, čomu som na sekundu odmietala uveriť.

,,Čo sa- kurva," zamrmlal a pozrel na mňa, v jeho sivých očiach zavládla panika.

Trhane som sa nadýchla.

,,A-ako?" zatriasol sa mu hlas, keď sa otočil a ja som vyvalene pozerala, ako sa menil na nervóne a zúfalé klbko.

Vyzeral ako človek, čo sa bál. Naozaj bál.

A mal prečo, sakra.

Svetlá auta sa pohli a po chvíli zhasli, obaja sme však vedeli, že to auto neodišlo.

,,Doriti," prudko si prehrabol vlasy a pozrel na mňa, bol bezradný. Oči sa mu však zastavili na lepiacej páske.

,,N-nie, čo-umh-" nestihla som ani nič zaregistrovať, v sekunde ju zhrabol a zalepil mi ňou ústa.

Rozkašľala som sa, trhajúc zo sebou, no on si ma nevšímal, znova pomaly podišiel k oknu a vyzrel spoza závesov.

V šere na bielom snehu tam žiarilo Isaacove veľké terénne auto.

~

Aké z toho máte dojmy? :)