*OLD* Countryhumans Oneshots

Koniec Nemecka

Jeden z 2 prológov k Bad end of the USSR.
!Poznámka autora!! Nemecko mal nehodu, nie týždeň po požiari, ale mesiac. Tentk posun je kvôli tomu, aby príbeh nabral trochu viac zmysel.

(Z P. Nemecka)

Ich war sehr dumm [Bol som veľmi hlúpy].
30 km/h
Sedím na motorke. Idem cez mesto. Pozerám sa na kino do, ktorého som s Ruskom chodieval. Vedľa je divadlo. Tá istá hra, ktorá hrala vtedy, keď sme sa dali dokopy sa hrá aj teraz.
35 km/h
Vychádzam z mesta. Utieram si slzu si slzu. Slnko svieti. Teraz by sa mi odrážalo od prilby, kebyže som si ju tu za mestom nezložil. Nezáleží mi už na vlastnej bezpečnosti.
40 km/h
Vzďaľujem sa od mesta. Spomienky sa mi tlačia do hlavy. Zase som si vypustil slzu. Objekty predomnou sa rozmazávajú.
Spomienka na to, ako som išiel prvýkrát s Ruskom na motorke. Na to, ako ma stískala, lebo sa bála. Otec nás vtedy sprevádzal.
50 km/h
Prestávam si všímať značky a začínam pridávať plyn. Spomienka na to, ako sme si vymenili prstene.
60 km/h
Prichádzam na rázcestie. Nezatáčam som, aj keď by som mal. Nespomenul som si, na prudké zákruty na tej ceste.
Do hlavy sa mi dostáva spomienka, ako sme spolu prišli o panictvo. Bolo to iba pol roka po jej 17. narodeninách. Otec zúril, aj keď sme použili ochranu.
70 km/h
Prívetivá a vždy vrúcna náruč mojej priateľky. Môj nos medzi jej prsiami. Spali sme u nej v izbe. Dopozerali sme Titanik a ja som plakal.
Zase sa mi zahmlieva zrak.
80 km/h
Obrovský stĺp ohňa z ich domu rovno predo mnou.
90 km/h
Mal som ju pozvať k sebe. Nezomrela by, ale bola by tu so mnou.
100 km/h
Idem rýchlejšie, ruku nespúšťam z plynu.
Nemocnica. Rusko v čiernom igelite.
O týždeň sa zobudil jej otec. Z hnevu som mu to všetko vyčítal. Rozplakal sa. Ja som sa ospravedlnil. Snažil som sa s ním zblížiť, lebo obaja sme prišli o niekoho nám blízkeho, ale potom sa on niekde stratil.
110 km/h
Nevnímam svoje okolie, iba svoje myšlienky.
Spomínam si na otcovu starostlivosť v poslednej dobe. Naozaj sa snažil. Zavolal aj Protektorát, aj keď spolu nikdy nevychádzali. Varoval ma, aby som nešiel na motorku. Ja som však nepočúvol a ešte si zložil prilbu.
120 km/h
Vchádzam do prvej zákruty. Je príliš prudká. Strácam kontrolu nad motorkou. Letím akoby som nič nevážil. Motorky sa už nedržím. Letím dole kopcom. Svoju váhu si uvedomujem, až keď dopadnem na zem. Vidím iba čierňavu.
Zrazu ležím na zemi. Zase cítim pocit beztiaže. Pozerám sa na nebesia. Počujem otca, ako na mňa volá. Potom jeho vystrašené zvolanie. O niečo neskôr aj jeho motorku. Zastáva asi niekde neďaleko mňa. Vidím ho nad sebou. Plače. Prečo? Sadnem si. Pozriem sa na otca. Drží ma za hlavu a kričí na mňa. Skúša pulz aj dýchanie. Kričí zo zúfalstva. Obzriem sa. Nohu mám neprirodzene vykrútenú. Ruky tiež. Vlasy mám úplne od krvi. Začnem ťažko dýchať, ale nie moje telo. Postavím sa a padám na kolená. Zase si sadám. Toto nemôže byť pravda. Nemôže. "Bohužiaľ, je." ozve sa pri mne hlas. Pozriem sa na jeho zdroj. Je to nízky muž v roztrhanej košeli a početnými jazvami. Jeho vlajka vyzerá ako vlajka môjho miláčika. Ozve sa zas "Pripomínam ti mŕtvu milú, však? Neboj, hneď ako ťa pochovajú sa zase stretnete. Brána sa otvorí. Alebo keď tvoje telo zhnije." Usmieva sa. Zrazu svoj úsmev mení a mizne. Odrazu sa za mnou ozve hlasné "Bu!" Postavím sa na nohy. "No stáť vieš." povedal a začal sa smiať, potom sa hneď rozplakal. Potiahol nosom a zase sa začal usmievať. "Poď! Ideme, pokiaľ nechceš byť zaseknutý vo svojom tele, až kým ťa nespália alebo nezhniješ!" zasmeje sa a berie ma za ruku. Utekáme preč. Celú dobu sa usmieva. Zase mení svoj úsmev. Zrazu sme sa ocitli niekde inde. Toto miesto som nikdy nevidel. "Kde sme? Ako sa voláš?" pýtam sa. "Ja sa volám Slovenský štát, a sme v podzemnom meste!" zakričí a potom začne robiť zvláštne zvuky. Myslím si, že je šialený, ale rozhodol som sa s ním chvíľu ostať. On aspoň niečo vie.

Timeskip
(Z P. Protektorátu Čechy a Morava)

Sedela som na pohrebe Nemecka. Plakala som. Moja mama bola pri mne. Reich mal mať reč. Prišiel k mikrofónu. Držal papier. "Nemecko bol to najlepšie, čo sa mi v živote prihodilo. Miloval som ho tak ako len otec môže milovať svoje dieťa..." pokračoval, ale hlas mu miestami zlyhával. Nakoniec odišiel so slzami v očiach od pódia. Prišiel rad na mňa. "Keď som bola mladá dospelá, prišla som o brata. Bolo to počas vojny. Mal niečo s hlavou. Boli sme v továrni. Tam ušiel. Napadol ma. Ja som sa bránila. On však spadol a napichol sa na hák. Neskôr sa vojna skončila. Bola veľká oslava. A ďalšia na výročie. Aj Os bola pozvaná. Bolo tam veľa alkoholu. Na druhý deň som sa zobudila s Reichom spolu v posteli. Neskôr som zistila, že čakám bábätko. Samozrejme, bolo jeho, ako sa dalo čakať. A ja... Som sa bála. Bála som sa, že sa oň nebudem vedieť postarať. A tak potom ako sa narodil, som ho dala jeho otcovi. Prijal ho, vychovával ho, ale musel veľa pracovať. Tak som sa oňho starala ja, pri čom," potiahla som zase nosom a pokračovala ",pri čom som mu každý deň chcela povedať, že som jeho mama, ale nikdy som sa neodvážila. Nikdy som sa neodvážila s ním poriadne nadviazať vzťah ako jeho matka, lebo som sa bála, že-že prídem, že prídem aj oňho. A teraz je preč, a ani som mu t-to nestihla povedať. A bolí to ešte viac. Ale dúfam, že je tam šťastný." povedala som s plačom a išla si zase sadnúť. Mama na moje rameno položila ruku, to isté aj Reich.

(Z P. Nemecka)

Celú dobu som sa díval na pohreb. Na obrovský smútok na tvári môjho otca, na moju mamu, dedka aj babičku. Až teraz som si všimol, koľko toho ja, mama a aj babička zdieľame. Všetci máme veľmi husté vlasy, kostnatejšiu postavu, podobný tvar nosa atď. "Už vieš prečo som ťa zobral so sebou synovček?" spýtal sa ma Slovensko. Pozrel som sa naňho. Až teraz mi to docvaklo "Ty si môj strýko? Ty si brat mojej mami?" Prikývol a začal sa len tak točiť, ale na podobné jeho náhodné prejavy som už bol zvyknutý. "To si ako duch vždy taký šialený?"nedalo mi to. On odpovedal "No, svoje šialenstvo viem vypínať a zapínať, ale už som tak zrástol s mojou šialenou mysľou, že sa toho neviem vzdať." Rozplakal sa, potom sa rozosmial a nakoniec začal v tráve robiť anjelikov.

(Z P. Ruska)

Išla som sa pozrieť na Nemecko. Aj keď ma nemohol vidieť, ja som za ním ísť musela. Prišla som do jeho domu. Jeho otec tam nebol. Vybehla som po schodoch. Nebol v izbe. Pozrela dom sa na posteľ. Vyzerala, akoby v nej niekto pár dní nespal. Obehla som celý dom. Nikde nebol ale ani jeho motorka, takže sa asi vybral niekde na cestu. Zapla som teda Bludičku. Tá mi hneď ukázala cestu k nemu. Náhlila som sa ulicami a sledovala ružovú čiaru odo mňa k nemu. Bludička bol jednoducho perfektný nástroj! Pozerala som sa kade tade. Ľudia sa radovali a inak sa tešili zo svojho žitia. Ja som sa usmiala a dúfala, že aj Nemecko sa tak bude raz tešiť zo života. Bludička viedla na cintorín. Asi išiel k môjmu hrobu alebo k starej jabloni za cintorínom. Tam sme mali svoju prvú pusu. Tam sme sa dali dokopy. Bolo to také nádherné!
Bludička ma viedla okolo skupiny ľudí. Nevšimla som si však prečo sa tu stretli. Neďaleko od nich stál Nemecko. Niečo sa mi však na ňom zdalo divné. Prečo sa mu ma červeno leskli vlasy. Otočil sa ku mne. Boli sme iba 5 krokov od seba. "Russland?" ozval sa. Bola som prekvapená. Pribehol ku mne a objal ma. "Nemecko... Ty? Ako?" povedala som a objala ho tiež. Smutne mi odvetil "Absencia prilby, vysoká rýchlosť, nepozornosť a prudká zákruta, keď som jazdil na motorke." Sadli sme si. Voľajaký iný duch prestal robiť v tráve anjelikov a začal si všímať nás dvoch. "Ó ahoj, dievočka! Odprevadíš svojho priateľa na Onen svet, keď už konečne jeho rakvu zasypú zemou?" opýtal sa ma. Prikývla som. Potešil sa a začal robiť zvuky ako delfín. "Vy tam nejdete?" opýtala som sa. Aj Nemecko sa začudoval. Odpovedal "Ja som radšej tu. Na tomto svete sa nikto nečuduje, prečo som šialený." Pozrela som sa na pohreb. Až teraz som vidila tváre ľudí, ktorí tam stáli.
Rakvu Nemecka už pochovali do zeme. Portál sa otvoril. "Pripravený?" opýtala som sa, na čo mi odvetil ",taký som sa už narodil." Rozprestrela som krídla. Boli zo žiarivej ocele a súčiastok. Šľahali z nich plamene. Nemecko mal veľmi podobné krídla, len miesto žltého plameňa, mu krídla horeli plameňom zeleným. Chytila som ho za ruku a upozornila ho "Bude tam celkom slušne fúkať." Prikývol. Skočili sme dnu a leteli na Onen svet.