*OLD* Countryhumans Oneshots

Bolesť

Varovanie! Táto kapitola obsahuje mučenie. Pokiaľ vám takýto obsah vadí tak prosím preskočte kapitolu.

(Z P. Slovenska)

Som zavretý v budove. V jednej miestnosti zvyknem spávať, ale neviem, ktorá to je. V inej miestnosti je sprcha kam občas chodím. Teraz sedím na stoličke, ale nie dobrovoľne. Som k nej pripútaný. Nemám tričko a na sebe mám iba kraťasy. Po mojej pravej ruke je veľa nástrojov. Nože rôznych veľkostí, ihly, zápalky, nožnice, kliešte, káble. Po mojej ľavej ruke sa nachádza bič, maska a lekárnička. Nado mnou je žiarovka, ktorá je jediným zdrojom svetla v miestnosti. Všetky okná sú pozakrývané. Otvorili sa dvere. Dnu vchádza Nacistické Nemecko - môj trýzniteľ.
Som tu 9 mesiacov. 9 mesiacov mučenia a bolesti. Stále presúva kalendár aby ma zmiatol. Ale ja sa len tak nenechám. Stále ho hľadám a stále ho nájdem. Prvý mesiac som sa utešoval, že ma skôr či neskôr moja rodina nájde. Ale nenašli ma. Prečo by ma aj hľadali. Ale nestrácam NÁDEJ, že sa jedného dňa odtiaľto dostanem. Lebo viem, že keď ju stratím už ma nič nezachráni. Iba NÁDEJ ma udržiava pri zmysloch. Pozrel som sa mu do očí. "Guten Tag. Ako sa máš?" opýtal sa. Usmial som sa "Ešte som ťa neomrzel?" odpovedal som mu otázkou. Hrávali sme psychologické hry, aby zistil či som ešte nestratil svoju myseľ. Aby zistil či som nezošalel. Ale ja som nikdy nechcel dať to čo chce. "Ts, ts, ts. Škoda. Ešte stále ma to baví. To som ťa musel teda sklamať." zatiahol medovým hláskom. Taký on bol. Tváril sa milo na vonok ale vo vnútri bol plný jedu. Vzal bič. Plesol s ním. Zacítil som štípanie na hrudi. Nasypal mi do rany soľ. Zasyčal som ale nekričal. Nech si trhne. Nedám mu to čo chce.
¤°Timeskip°¤
Bol som doráňaní. Po ruke mi tiekla krv. Moja krv. Dychčal som. "Ako sa cítiš?" opýtal sa. Ja som sa usmial. "Dobre." Prestalo mi záležať na mne. Dal mi facku a potom mi ešte buchol päsťou do brucha. Keby som niečo jedol tak by to išlo von. Ale jesť mi dával iba raz denne a to iba krajec chleba a vodu. Ako vždy moje jedlo bolo položené na stole. Odpútal ma. "Najedz sa. Pokračovať budeme neskôr." povedal. Ja som sa najedol. Potom ma skopol nazad do stoličky a pripútal ma. "Aby si neušiel." povedal.
Odišiel. A ja som sa nechal unášať predstavami. Už som si nepredstavoval ako sa s nimi znova stretnem. Pripadalo mi to príliš nereálne. Miesto toho som si predstavoval budúcnosť. Ako si môj priateľ Rumunsko nájde svojho partnera na celý život. Ako si Česko nájde dievča a budú mať krásnu svadbu. Ako bude mať moja mama vnúčatá. Veci, ktorých sa ja asi nedožijem. Začal som spievať. "Kopala studienku pozerala do nej, kopala studienku pozerala do nej. Aká je hlboká taká je šíroká, skočila by do nej..." A tak som pokračoval.

¤°Timeskip°¤
(Z P. Česka)

Sedel som doma a pozeral som sa z okna. Myslel som na brata. Hľadali sme ho ale neúspešne. Ostával nezvestný. Mama hovorila, že podľa polície je už mŕtvy. Ale ja som neveril tomu čo mame povedali. Nie, nie je to pravda! Opakoval som si v hlave. Nemohla to byť pravda. Ale tá väčšia časť vo mne si myslela to čo polícia. Ale stále som dúfal, že žije. Vonku som zbadal Poľsko. Vyšiel som von. On sa postavil k plotu a otočil sa k Nemecku. Zachvíľ prišiel aj on. "Počujte, dnes som počul niekoho spievať v lese." povedal. "To nie je zvláštne." povedal Nemecko. "Ale len tak, o čom spieval?" opýtal sa Nemecko. "No, bolo to o žene a nejakej studni." povedal. Studňa. Žena. Niečo vo vnútri mi hovorilo, že je to dôležité. "A akú to malo melódiu?" spýtal som sa. "Neviem. Ale text znel nejak takto. A na tej studienke napájala páva, a na tej studienke napájala páva. Milý sa spytuje, milý sa spytuje, a tak ďalej. Nepočul som to celé ale rád by som si to našiel." povedal. Prišla mama. Často počúvala čo si hovoríme pri plote. A vždy sa schovala tak dobre, že som ju nenašiel. "Nebolo to nejak takto?" opýtala sa a začala hmkať melódiu slovenskej hymny. "Áno. Taká bola melódia. Teda. A ja som si myslel, že to je iba melódia hymny. Nevedel som, že je to pieseň." povedal Poľsko. "Spievame si ju iba v rodine." povedal som. A vtedy mi zaplo. Iba ja, mama,babka a brat poznáme tú pesničku. A babka k nám odvtedy, čo sa brat stratil chodí každý deň. Aby nám trochu pomohla. Čiže to znamená... Pozrel som sa na ostatných. Aj im zaplo. "To by aj vysvetľovalo, prečo môj otec mizne niekam, ani neviem kam. Nemal ho rád." povedal Nemecko. "Dobre. Ale zatiaľ je to iba teória. Musíme ju nejako potvrdiť." povedal Poľsko. "A aj viem ako." dodal. "USA vie predsa montovať kamery. Mohol by nám nejakú dať a tak by sme sa presvedčili či tam je bez toho aby nás chytil." povedal. Obdivoval som ako mu to teraz myslelo. "Áno. Ale kto pôjde?" opýtala sa vtedy mama. Po chvíli ticha sa ozval Nemecko. "Ja pôjdem." povedal. "Si si istý?" opýtal som sa ho. "Áno, som. Pokiaľ chytí mňa tak bude tak maxilmálne chcieť aby som sa na neho díval." odpovedal. "Dobre ale ja pôjdem s tebou." povedal Poľsko.