*OLD* Countryhumans Oneshots

Žiaľu ľalie

Dopredu sa ospravedlňujem všetkým TurKia shiperom. Úlohou tohto nie je ship démonizovať.
Bude tu téma domáceho násilia, toxického vzťahu a smrti.
Neodporúčom čítať, ak vám to vadí alebo je vám to nepríjemné.

(Z P. Slovenska)

Ležím na posteli. Dívam sa na strop. Vetrák sa netočí. Okno je otvorené a hodvábne závesy sa hýbu vo vetre. Mrknem. Snažím sa ignorovať chuť krvi v mojich ústach. Mrknem zas. Je toto sen? Alebo nočná mora? Otočím hlavu na stranu. Na stolíku je čaj. Ide z neho teplá para. Pohnem rukou. Modriny na nej zase jemne zabolia.
Deväť mesiacov už trvá môj žiaľ nad Rumunskom, mojou láskou. A sedem mesiacov som v tomto toxickom vzťahu s Tureckom.
Začalo sa to ako láska. Žialil som, a on ma držal nad vodou. Ale to bola iba lesť. Chcel som zabudnúť na žiaľ. Chcel som šťastie. A iba dva mesiace po smrti mojej lásky sme sa dali dokopy. A za to ma ostatný nenávidia. Berú to ako neveru. Ale potom Turecko zložil masku.
Hladovky, bitky, hádky, zamykanie v pivnici. Slzy, krv a nadávky. Toto bolo ovocie tohto vzťahu. Horké, kyslé a jedovaté.

Posadil som sa a začal pomaly sŕkať čaj. Potom som si zase spomenul na moju lásku a zase prišiel žiaľ. Začal som plakať. Nariekať. Nariekal som tak veľmi, že ma začalo bolieť hrdlo. Dal som si tvár do dlaní... a ucítil som dotyk kvetov. Pozrel som sa do dlaní. Lupene ľaliové. Ružové. Obľúbený kvet Rumunska a mňa. Moja láska Rumunsko. Zase som sa rozplakal. Potom som zacítil teplo na chrbte. Pozrel som sa. Rumunsko? Láska moja?
Sedel za mnou, ruku mal na mojom chrbte. Žiaril ako anjel. Anjel priamo z neba. "Neplač, anjelik môj." povedal. "Už nemusíš nado mnou roniť slzy. Už bude dobre." objal ma okolo ramien. 'Šaliem? Nie. Halucinácie nie je cítiť. Alebo?' preglgol som, ale aj tak som sa mierne usmial. Pozrel sa na mňa a spýtal sa "Ako sa máš?"
"Stále sa mi za tebou cnie. Asi tak, ako keď som ťa stratil." odpovedal som. "Nemusí sa ti cnieť. Máš Turecko." odvetil mi. Pokrútil som hlavou "V mojom srdci vládneš ty," odvetil som ", a stále budeš." Usmial sa. Objal ma. Bolo také... živé. Ale on je mŕtvy. Je to duch. Vedel som ten fakt. Ale... chcel som byť s ním. Zavrel som oči. Zase som ich otvoril. Zmizol. Myslel som si, že blúznim. Že šaliem. A potom som si to všimol. Môj šál. Darček od Rumunska. Bol položený na stolíku. Vzal som ho a okrútil okolo krku. Položil som si naň dlaň. Stále taký jemný. Ako bola naša láska. Hodvábne jemná. Nežná.

Sedel som v kuchyni. Zakašľal som. Turecko sa vrátil. Pozrel na mňa a pristúpil. Dal mi ruku pod bradu. "Zase myslíš na tú mŕtvolu? Že?" opýtal sa ma. Pozrel som sa mu do očí. Had. Slizniak. Ničomník. Toto som mu chcel povedať za to, ako urazil Rumunsko. "Moje srdce mu bude patriť vždy." odpovedal som. Pustil mi bradu a strčil ma zo stoličky. Spadol som na zem. Priklonil sa ku mne. Položil si na mňa kolená. Povedal chladne "Takto mi ty odvrávať nebudeš." Pritlačil mi ruku na ohryzok. Začal som sa dusiť. Snažil som sa nabrať vzduch do pľúc. Dal odtiaľ ruku a zliezol zo mňa. Začal som lapať po dychu. Vzduch. Vzduch. Ukľudnil som svoj dych a schytal kopanec do boku. Dal som sa na štyri. Schytal som ďalší kopanec. Potom ma schytil pod ramenami a hodil na zem. Bolelo to. Skúsil som sa postaviť. Zase ma zhodil na zem. Sykol som od bolesti. Zdvihol ma a dal mi pusu. Ja som sa rozplakal. Odtiahol sa odo mňa a zamračil sa. "Stále si taký urevaný. Asi ťa zase budem musieť zamknúť v pivnici." povedal s chladnou radosťou. "Nie! Nie! Tam nie! Už sa tam nechcem vrátiť!" hysterčil som. Mal som z tej pivnice hrôzu. Chytil ma za ruku. Začal som sebou metať, chcel som sa mu vytrhnúť. "Nechcem tam dole! Nechcem tam dole!" kričal som so strachom. Dotiahol ma tam a hodil dnu. Skotúľal som sa zo schodov. Rýchlo som vstal a utekal hore. Potkýnal som sa. Bál som sa. Chytil som kľučkou a lomcoval ňou. Dvere boli zamknuté. Búchal som na ne. Nechcem tu byť! "Pusť ma von! Pusť ma von!" kričal som. Hlasivky ma z toho boleli. Zakašľal som. Pomyslel som si 'Ani dnes ma nebude počúvať.'
Zišiel som dole a ľahol si na dlážku. 'Ja tu asi umriem.' Zase z mojich očí začali prúdiť lupene a kvety ľalie. Ružová ľalia symbolizuje lásku. Moja láska zosnula. Ľudia ma majú za cudzinca a ignorujú ma. Brat ma nenávidí.