*OLD* Countryhumans Oneshots

Dieťa a duch

Alternative!School AU

···Backstory···
···Rok 1944··Dátum 27.10.···
(Z P. Protektorátu Čechy a Morava)

Dnes som počul rachot. Pozrel som sa z okna mojej cely. Nič som nevidel. Samozrejme. Rachot bol pred dverami. Začul som hlas. "Postav sa do rohu a kry sa. Tieto dvere vyletia do vzduchu." Poslúchol som. Zakryl som si uši. Začul som výbuch. Pozrel som sa tam. Stáli tam partizáni - Poľsko, Juhoslávia, Taliansko (existoval dvakrát) - a Východné Nemecko. "Prečo si tu?" opýtal som sa Východného Nemecka. "Ale, toto šialenstvo sa musí skončiť. Môjho otca mám rada a preto chcem aby sa to skončilo. Nechcem aby tento stav trval dlho. A škodí to aj môjej malej sestričke. Spolu s bratom a dedom preto odchádzame ďalej od tohto všetkého. A teraz poďme." povedala. Partizáni aj s Nemkou a so mnou sa dali do pohybu. Utekali sme. Spoza rohu sa na nás vyrútil jeden SSák. Tu zrazu klesol k zemi. Pozrel som sa. Za ním stál môj brat. V ruke mal pušku ale držal ju za hlaveň tak som si domyslel ako ho asi spacifikoval. "Bežte! Ja ich zdržím." povedal. Juhoslávia sa zastavil. "Ty nejdeš?" opýtal sa ho. "Nie. Nejdem." povedal. Ale to už bežali ďalší. Začali sme utekať. Brat mi zakýval. Snáď ho ešte uvidím.
Bežali sme ďalej. Boli sme v lese. Tu ma zasiahla prudká bolesť v lýtku. Zastavil som sa. Taliansko sa na mňa obrátil "Si v pohode?" opýtal sa. "Áno. Mám ale pocit, že môjho brata zasiahli. Musíme sa poňho vrátiť!" povedal som a obrátil som sa na odchod. Tu ma chytil Poľsko za rameno. "Nie. Nemôžeme. Nemôžeme riskovať návrat. Je mi to ľúto." povedal. A tak sme utekali ďalej.

Došli sme až do Spojeneckého tábora. Bola tam mama. Čakala na nás. Aj ZSSR tam bol. Ostatný Spojenci tiež čakali. Vykročila ku mne mama. Mala slzy v očiach. Objala ma. Ja som ju tiež objal. Plakala. "Som rada, že si späť." povedala. Pustila ma a obzrela sa. "Kde máš brata?" opýtala sa. "On tam ostal." povedal som.

¤°Medzitým°¤
(Z P. Slovenska)

Zdržiaval som SSákov. Ale nemal som v pláne ujsť. Bratovi som ublížil až príliš. Pochybujem, že by mi to niekedy odpustil. A tak som navrhol partizánom aby pomohli oslobodiť brata.
Strieľal som po SSákoch a ustupoval som. Tu ma niekto trafil do lýtka. Bol som nachvíľu paralizovaný bolesťou. Spadol som na kolená a pohľad som uprel do zeme. Niekto ma trafil do ruky. Bolelo to. On prišiel ku mne. Zdvihol som hlavu. Ríša ma dostal. Pocítil som tupý úder a pred mojimi očami sa rozprestrela tma.

¤°Timeskip°¤

Môj pohľad bol zahmlený. Potriasol som hlavou. Pohľad sa mi zase zaostril. Bol som v miestnosti. Sedel som so spútanými rukami a nohami. Predo mnou stál Ríša. Nebol oblečený vo svojej zvyčajnej uniforme. Miesto nej mal červenú košeľu a čierne nohavice. V ruke držal bič. Pri sebe mal tašku s inými nástrojmi. "Tak, a teraz mi povedz. Kde je tvoj nepodarený brat? Určite je v Spojeneckom tábore. Tak kde je?!" opýtal sa. Neodpovedal som. Plesol bičom. Na mieste kam ma trafil mi roztrhol košeľu. Chytil ma za bradu. Vyzeral naštvane. "Tak mi to povedz!" rozkázal. Položil tašku a otvoril ju. Vzal nôž a porezal mi ním kožu pod kľúčnou kosťou. Po mojom tele stekala teplá krv. "Nepovieš? Tak sa s tebou zabavím. Teda, kým ťa nepopravím. A to bude asi o 3 dni." povedal. "Dám ti 13 rán bičom. Počítaj." rozkázal. Strhol zo mňa zdrapy mojej košele. Plesol bičom prvýkrát. Ja som bol ticho. Zaslúžim si to povedal som si v hlave. Chytil ma za hlavu. "Počítaj. Ak nebudeš spolupracovať tak pôjdeme od nuly. A to dovtedy kým nebudeš spolupracovať." povedal. Začal znovu. Ja som mlčal. V hlave som si stále opakoval Zaslúžim si to. Zradil som rodinu. Stále dookola ma mlátil tým bičom. Bolelo to. Zase mi chytil hlavu. Pozrel sa mi do oka. "Prečo nechceš spolupracovať?!" opýtal sa naštvane. Usmial som sa. "Pretože už ma unavuje byť poslušným psíčkom." povedal som a potom potichu dodal ",haf - haf." On ma zase začal mlátiť. Ale na bolesť som bol aj tak trochu zvyknutý. Provokoval som bitky a bol som bitý. Prestal. "Ošetrite ho. Idem sa venovať dokumentom." povedal.