*OLD* Countryhumans Oneshots

Na tom nezáleží

School AU (bočný príbeh k mojim knihám z tohto AU)

Pan!Kanada x Angeder!Srbsko

(Z P. Srbska)

Zase ma zavreli do mojej skrinky. Otvorilo som si ju zvnútra a vzdychlo som si pri vychádzaní z nej. Pozrelo som sa na dvere. Chlapec, ktorý si myslí, že nemá pohlavie. Ukážte mu pravdu som si všimlo napísané na papiery, ktorý tam bol pripnutý. Strhlo som ho a hodilo do koša. Ja viem, že som sa narodilo ako chlapec, ale nezdružujem sa s nijakým konkrétnym pohlavím. Som ono/to. Alebo jednoducho Srbsko. Ale oni si nedajú pokoja. Vzdychlo som si a odišlo. Malo by som o tom povedať riaditeľovi, ale aj tak to neurobím. Jeden hlások nebude stačiť. A hlavne môj nie. Vychádzalo som zo školy. Aspoň počasie je pekné. Slnko svieti, fúka jemný vánok, na oblohe ani mráčika. Nadýchlo som sa, vydýchlo a odišlo domov.
"Kde si zase bolo, Srbsko?" opýtal sa ma otec a vzychol si. "Prepáč mi to. Zdržalo som sa." odpovedal som. "Zase ťa zamkli do skrinky?" opýtal sa. Prikývol som. Prišiel ku mne a privinul si ma. "Neboj. OSN to síce nevyriešil, ale nejako sa už o to postarám. Sľubujem ti. Sľubujem ti to ako svojmu dieťaťu." dodal. Chorvátsko prišiel na chodbu. "Čo sa deje?" opýtal sa. "Zase ho zavreli do skrinky." odpovedal za mňa otec. Brat iba pokrčil plecami a odišiel naspäť do izby. Ja som vykĺzlo otcovi z objatia a odišlo som tiež do izby.

(Z P. Kanady)

Zase som rozmýšľal nad Srbskom. Ono bolo také roztomilé. Ale... asi si ma nikdy nevšmne. Som príliš plachý, aby som za ním prišiel a povedal som mu o svojich citoch. Prijalo by ich, odmietlo by ich? Našlo by si iného alebo inú? Znieslo by to? Na tieto otázky by som získal odpoveď, keby som bol odvážnejší. Prečo nemôžem byť ako môj nevlastný brat Ame? On si ide za svojím a neobzerá sa. Alebo ako Aussie. Ona si omotala Južnú Kóreu - jej priateľa - okolo prsta. Alebo ako Zéland. Má tú svoju už 4 mesiace. Alebo ako Indy. Ona balí Nepál a darí sa jej. Alebo ako ktokoľvek len nie ja. Som jednoducho zbabelý. Miesto toho aby som sa vzchopil a išiel za Srbskom, sedím doma a kreslím jeden okbrázok bobra alebo dúhy za druhým. Prečo nemôžem byť odvážnejší ohľadom lásky?! Naštval som sa na seba, vstal som a hodil knihu na zem. Asi som ňou riadne tresol, pretože zachvíľu sa vo dverách objavila Indy. "Si v pohode Nada?" opýtala sa. "Áno som. Ďakujem za opýtanie." povedal som. "Tak dobre." povedala a odišla. Ja som rozdýchaval moju zlosť nad sebou a pomaly som chladol. Ľahol som si na posteľ a schoval si tvár do vankúša. Dal som si dole moju čiapku a prehrabol si moje trochu dlhšie vlnité vlasy. Dýchal som do vankúša. Keď som bol už kľudný tak som pokračoval v mojom obrázku venca farebných kvetov na hlave bobra. Tie kvety boli ružové, žlté a modré. Ako vlajka Pan pride. O chvíľu som to vzdal a vypol môj grafický tablet. Prezliekol som sa do pruhovaného trička a čiernych riflí s retiazkou. Dal som si moju čiapku a zišiel som dole. "Idem von za kamarátkou." povedal som môjmu nevlastnému otcovi - Veľkej Británií. Vštetci sme vlastne adoptovaní. Nie sme vlastní súrodenci. Ale máme v rodine vzťah akoby sme boli. Ako by sme boli jeho biologické deti a on náš biologický otec. Aj ho tak zvykneme volať - otec. "Dobre. Ale vráť sa do piatej. Na večeru objednám kebab." povedal. "Prečo?" opýtal som sa. Práve sedel na gauči a čítal noviny. Dvihol od nich zrak a pozrel sa na mňa. "Dnes mala byť ryba s hranolkami, ale Ame nekúpil rybu. A nebudem piecť hranolky, keď nemáme, čo k tomu. A tie kuracie prsia, či boli v mrazáku sa nechcú rozmraziť. Tak objednám kebab. Alebo pizzu, možno čínu. To si ešte odhlasujeme." povedal a zase sa pohrúžil do čítania novín. Často si čítal rôzne novinky. "Bye." povedal som a prišiel k dverám. Obul som si moje tenisky a dal si tenkú mikinu, ktorú som mal pri dverách. Zavolal som kamarátke.
Sedel som na lavičke. Pri mne sedela moja kamarátka Maďarsko. "Ja neviem, čo mám robiť. Mám ho rád, ale sa bojím, že by ma odmietlo." povedal som. "Spomaľ. Takže, máš ho rád?" opýtala sa. "Áno." povedal som. "Ale si nervózny? Bojíš sa odmietnutia?"
"Áno." Odvrátil somnod nej pohľad. Natočila mi hlavu k nej a povedala. "To je úplne normálne. Všetci sa bojíme. Ale ja nie som pravá osoba, na ktorú by si sa mal obracať vo veciach lásky. Skús sa opýtať tvojho otca." Vzdychol som si. "Keď myslíš. Ale dnes nie. Udržíš to medzi nami?" opýtal som sa. "Samozrejme. Okrem tvojich tajomstiev držím aj tajomstvá môjho brata, mojich bratrancov a aj moje. A ver mi. Tie moje nechceš počuť." povedala. Zasmial som sa. "Ak by si chcela, tak aj ja to viem udržať." povedal som. Zasmiala sa, potom náhle prestala. "Naozaj to nechci vedieť." povedala s úplne vážnou tvárou. "Tak, ahoj." rozlúčil som sa a vybral sa domov.
Cestou som minul obchod. Akurát z neho vychádzalo Srbsko. Nieslo veľa tašiek. "Hi." nervózne som sa mu pozdravil. Otočilo sa ku mne. "Ahoj." povedalo. "Nepotrebuješ pomôcť? Máš toho veľa." povedal som. "No... Možno." povedalo. Vzal som mu dve tašky. "Ako sa máš?" opýtalo sa ma.