*OLD* Countryhumans Oneshots

Stretnutie

Reaper AU

(Z P. Sovietskeho zväzu)

Dnes boli Dušičky. Rozhodol som sa zvolať stretnutie všetkých rodín, ktoré prišli v tejto dobe o príbuzných. Čiže ja, Československo, Rumunská socialistická republika, Škandinávia a Nacista. Bolo to dlho čo som ho nevidel. Ale počul som, že ho strata syna zasiahla veľmi tvrdo. Nevedel som si predstaviť asi ako veľmi, keďže som mal ešte tri deti, ktoré tiež prišli so mnou. Škandinávci mali jeden druhého. Československo mala ešte synovcov, brata a matku. Rumunská socialistická republika mala Moldavsko. Dal som jej ho do opatery, pretože som mal 15 detí a to bolo na mňa ko otca samoživiteľa veľa a tak som musel dať väčšinu detí na adopciu. Prišli všetci. Ale Nacistu nebolo nikde. "Nevieš kde je?" opýtal som sa Československa. "Neviem. Neudržujem z ním stály kontakt." odpovedala.
Asi tak o päť minút po tejto konverzácií sa otvorili dvere. Bol to Nacista. Nevyzeral dobre. Keď si sadol všimol som si, že má mastné a strapaté vlasy. Jeho tradičnú uniformu a brigadíru vystriedala hlava bez čiapky a sveter. Viem, že som ho na ňom už videl. Bolo to pred rokom. Podarilo sa mi vtedy potrhať mu kravatu. Preto si dal vtedy sveter. Nikdy si totiž neobliekal košeľu bez kravaty. V tomto sa z Nemeckom na seba podobali. Mali stále kravatu. Ale minule mu ten sveter sedel presne. Pozrel som sa mu na tvár. Pochudol, to bolo poznať. A jeho oči boli... prázdne. Chýbal v nich lesk. A to je zlé. Znamená to, že stratil radosť a iné pozitívne emócie. Ak to bude pokračovať ďalej tak stratí aj svetielka v očiach a potom aj zreničku. A to by znamenalo, že už úplne stratil pocity.
(Aby ste si vedeli predstaviť. Inač mám o ňom rada iba memy lebo ho nenávidím.)

"Dobrý." povedal som. Iba mi venoval pohľad a sedel ďalej. Normálne mi ho vtedy prišlo Ľúto čo som si myslel, že sa nikdy nestane. Ako som povedal boli sme nepriatelia na život a na smrť. Chcel som začať stetnutie a tak som navrhol aby sme presunuli pár stolov, aby sme si mohli všetci sadnúť. "Pomôžeš nám?" opýtal som sa Ríše. Už ma omrzelo ho stále volať Nacista. Vstal zo stoličky a išiel pomáhať. Prekvapilo ma to. Normálne by niečo odsekol a po polhodinovej hádke by išiel pomôcť.
Všetci sme si sadli a objadnali sme si nejaké nápoje. Po smrti Ruska som prestal piť. Radšej son si preto objednal kávu. Nevedel som ako usporiadať našu konverzáciu tak som vzal podpivník. Podal som ho Československu aby začala konverzáciu. "Ako prvý zomrel Česko, ktorý bol aj mojím prvorodeným synom. Narodil sa 2 minúty pred Slovenskom. Milovala som ich oboch, aj keď neboli hetero. Predsa len, boli to moje jediné deti. Keď prišiel ten nešťastný deň, keď sa vracali domov..." odmlčala sa začala vzlykať. "Moje srdce sa zlomilo... A potom znovu, keď zomrel Slovensko." začala plakať. Pri nej sediaca Rumunská socialistiká ju pohladila po vlasoch a vzala si od nej podpivník. "Ja tiež viem aké je to prísť o syna." povedala. "Môj syn. Vlastný syn. Bol to milý chlapec. A o túto vlastnosť neprišiel ani v puberte. Keď mi oznámil, že je gay." odmlčala sa. "Najprv som sa ho snažila presvedčiť, že to nie je správne. Ale potom som si uvedomila, že to vo mne je problém. A tak som to akceptovala. Keď mu Taliansko zlomil srdce tým, že ho opustil tak som si k nemu sadla a nechala ho aby sa vyplakal. Povedal mi, že som mala pravdu s tým, že nie je normáne byť teplý. Ale ja som mu povedala niečo iné. Že je to v pohode. To iba Taliansko nebol jeho pravá láska. A tak nakoniec našiel Slovensko. Potom ako zomrel som sa snažila mu byť oporou. Ale zlyhala som. Aj tak to ukončil." povedala. Podala podpivník Islandu. "Ja ľutujem jednu vec. A to, že posledná vec, ktorú som mu povedal bola aby sa správal normálne." povedal a podal ho druhému bratovi - Dánsku. "Ja som sa Švédsku vyhýbal. Desilo ma jeho chovanie. A on si prechádzal bolesťou, ktorú som si nevedel predstaviť. Rozhodol som sa vytvoriť príbeh o jeho smrti a nechať si ho pre seba a bratov aby sme si pamätali na to čo pre nás znamenal." povedal. Podpivník od neho prebral Fínsko. "Keď sa noc predtým vytratil z domu a potom sa vrátil tak som ho bránil. Pohádal som sa s Nórskom. A bol som prvý kto videl, čo mu urobila Litva. Dúfam, že ho to veľmi nebolelo."
Podal podpivník Nórsku. "Ja som ho v tú noc vyhrešil. Keď sa na to spätne pozerám, tak neviem prečo som to urobil. Keby som vedel, čo sa stane tak by som ho vtedy vzal s nami. Ale nevzal som ho. Nechcel som aby sa stresoval tým, že by sme hľadali psychológa." povedal. Potom skončil podpivník u Ríše. Ten ho podal Ukraine ale ja som sa načiahol a podal mu ho späť. Potom spustil. "Môj syn nebol prvá ani jediná osoba, o ktorú som prišiel. Najprv som prišiel o brata. Weimarská republika. Tak sa volal. Zastrelil som ho." povedal. "Až o niekoľko rokov neskôr som sa dozvedel, že už aj tak zomieral. Neskôr som mal dve deti - Západné a Východné Nemecko. Keď mali 10 rokov tak sa narodil Nemecko. Keď mal Nemecko 3 a jeho súrodenci 13 rokov zomrel môj otec - Nemecké cisárstvo. Keď mali moje najstaršie deti 19 tak sa odsťahovali. Žil som sám s Nemeckom." zase sa odmlčal. "Keď už mal 18 tak sa presťahoval na školský internát. Nechcel som ho pustiť. Až veľmi mi pripomínal strateného brata. Nakoniec sme sa dohodli tak, že ma chodil každý víkend navštevovať. Neskôr, keď si našiel podnájom som sa naschvál presťahoval do rovnakej bytovky. Chcel som ho mať na očiach. Nechcel som o ňho prísť. Potom prišiel deň, keď ho Spojené štáty zhodil zo strechy. Keď som ho tam videl v krvi." Videl som ako sa  nahrnuli slzy do očí. "Moja nočná mora sa naplnila. Aj keď mám ešte dve deti tam s nimi neudržiavam nejaký kontakt. Nemôžem sa im pozrieť do očí aby som v nich nevidel môjho zosnulého brata alebo syna." Začal vzlykať ale rýchlo prestal. Nič nehral, to som vždy vedel zistiť. Ukraina si pritiahol podpivník k sebe. "Moja sestrička Rusko bola dobrá osoba. Mala milú povahu a priateľské srdce. Teda pokiaľ ste s ňou nemali nejakú potíčku alebo problém. Občas sme sa pohádali, čo je normálne medzi súrodencami. Keď som si zabudol domácu doma tak počas prestávky ušla zo školy a potom sa vrátila aj tou domácou. Pomohol som jej dokanca zbaliť USA. Ale potom ako sa k nej zachoval. Nemohom som sa pozrieť mojej priateľke Kanade do očí dosť dlho. A, keď som sa dozvedel o tom, že chodí z Nemeckom som mal plán ako ho zabiť keby jej zlomil srdce. Potom ako spáchala samovraždu som bol spolu s Kanadou prvý kto ho navštívil vo väzení a vykričal mu to do tváre." povedal a podal podpivník Kazachstanu, ktorý ho podal Bielorusku, keďže on takmer nikdy neprehovoril. Bielorusko začala rozprávať: "Keď som bola malá tak ma raz spolužiak strčil tak, že som spadla do blata a zablatila si sukničku. Začala som plakať. Rusko to počula. Pribehla k tomu chlapcovi a zhodila ho do blata. Potom si mu sadla na chrbát. Nemohol vstať až kým jej nesľúbil, že sa ma viac nedotkne. Raz sme dokonca ukradli otcovi kabát a obe sme si ho obliekli." zasmiala sa smutným smiechom. "Zasekli sme sa v ňom. Keď som sa v tú noc vracala z klubu tak som si všimla policajné a záchranárske autá. A potom, keď som sa predrala dopredu. Môj život nebude taký istý." povedala. Podala mi podpivník. Bol rad na mne. "Vždy som dúfal, že sa dožijem vnúčat a, že nebudem musieť vidieť zomrieť ani jedno z mojich detí. O otca som prišiel iba ako dvanásťročný. Bolo to pre mňa ťažké si zvyknúť, že tu zrazu nie je. Neskôr prišla vojna. Nemecko a moje deti boli v tom čase približne v rovnakom veku. Po vojne som Nemcov nechcel istú dobu ani vidieť. Neskôr mi to prestalo byť proti srtsti. Keď Rusku ten k*#$&n zlomil srdce tak som si to išiel vybavyť s jeho otcom. Keď sa mi priznala, že sa jej Nemecko páči tak som to neriešil. Ten sa aspoň správal dobre čo som si všimol. Nebol problémový. A, keď ukončila pre ňho svoj život. Prisahal som, že do konca života USA budem nosiť na verejnosti iba čiernu." povedal som. Vybavili sa mi všetky pekné spomienky na to ako vyrastala. Ako sa z nej v 14 stala na 2 roky gotička. Ako začala nosiť kontaktné šošovky aby mala jasnejšie oči. Ani som si nevšimol kedy mi začali tiecť slzy. Schoval som si tvár do dlaní. Ukraina ku mne podišiel z jednej strany Bielorusko ma objala zo strany druhej. Podišiel som k Ríši. Premohom som všetku zvyšnú nenávisť a objal som ho. Zavrčal ale neodohnal ma. Potom som si všimol ako sa Kazachstan niekde rozbehol. Neriešil som to kým som nezačul zozadu "Aj ja ťa rada vidím braček." Pustil som Ríšu a pozrel som sa tým smerom. Pretrel som si oči. To nemohla byť pravda. Pozrel som sa na ostatných. Aj oni to videli. Pozrel som sa zas ku dverám. Naozaj tam stála Rusko a objímala Kazachstan. Za ňou stál Nemecko. Z dverí potom vyšli aj Slovensko, Česko, Švédsko a Rumunsko. Podišiel som bližšie. "Rusko? Si to ty?" opýtal som sa. Stále som tomu nechcel uveriť. "Da. Som to ja." povedala. Objal som ju. Rozplakal som sa. Prišli aj jej zvyšní súrodenci. Obzrel som sa okolo seba. Československo objímala svojich dvoch synov, Rumunsko hladil svoju mamu po hlave a Škandinávci si podávali ruky a objímali sa medzi sebov. Ríša sa pozrel na svojho syna. Po chvíli ho objal. Všimol som si, že sa mu začali po tvári kotúľať slzy. "Páni, oci. Si chudší ako si ťa pamätám." povedal Nemecko. "A ty zase živší." povedal. A ja som zase zavrel oči, keď tu som začul výkrik. Pustil som Rusko a pozrel som sa tým smerom. Videl som tam Ríšu kričať na niekoho, kto sa dosť podobal na Nemecko len mal prostredný pruh biely a spodný pruh červený. "Hej to nemôžem objať vlastného syna?" opýtal sa. Potom mi to došlo. On bol Nemecké cisárstvo. Naozaj sa na seba podobali. Obaja mali tnavo červené oči, na vlajke rovnaké farby a mal uniformu doplnený kravatou. "Was?" opýtal sa vystrašene. "To neviete, že Dušičky majú magickú moc." začul som známy hlas povedať. Pozrel som sa tým smerom. "Pappa?" povedal som. A rozbehol som sa k môjmu otcovi. "Pappa!" povedal som, keď som ho objímal. "Preboha, máš medvedí stisk. Aj si aj taký veľký." povedal mi. Ja som sa nestaral. A potom mi tak trochu niečo vzišlo na um. Pustil som ho. "Prečo si neprišiel po minulé roky?" opýtal som sa. "Pretože tam ten nevedel prečítať tú mapu." a ukázal na Nemecké cisárstvo. "Ja? To ty si každý rok vzal mapu buď po španielsky alebo v nejakom divnom ázijskom jazyku!" zakričal mu späť. "Práve, že to ty si ma v kuse zaviedol k zlému pultu!" zakričal mu. Začali sa hádať. "Bože už je to tu zas." povedala Rusko a zagúľala očami.

¤°Timeskip°¤

Zvyšok dňa sme sa prechádzali a rozprávali sa o novinkách. "Keď sme prvýkrát skúšali zoskok padákom tak Slovensko si vzal nejaký historický padák. Vyzeral ako Škót v kilte. Ale pristál bezpečne. Narozdiel od deda. Tomu sa prvý padák neotvoril a záložný potrhal. Nakoniec sa zachytil nôh deda Nemecka ale omylom mu odopol padák keď sa ho snažil zachytiť tak sme ich museli zoškrabať zo zeme. Najprv som plakala, ale potom mi Švédsko pripomenul, že keď už si raz mŕtvy tak nemôžeš zomrieť ešte raz." rozosmiala sa. "Slnko pomaly zapadá. Keď bude západ slnka tak už musím byť pri cintoríne. Musím sa vrátiť na Onen svet so západom slnka aby som sa mohla vrátiť. Inač budem musieť vydržať do ďalších Dušičiek. Ale problém je ten, že uviaznem niekde medzi životom a smrťou." povedala. Rozhodol som sa to rešpektovať. Aj keď som chcel aby ešte ostala nemohol som ju tu udržať na silu. Tak som ji odprevadil k cintorínu. Tam už čakali ostatní. Všetci mŕtvy aj ich rodiny. "Môžme?" povedal Nemecko mojej dcére. Pozrela na mňa aj jej súrodencov. Potom zase na Nemecko. "Áno môžme." povedala. Prikročila ka nemu. Chytili sa za ruky a vkročili do brány. Tu nás ožiarilo oslepujúce biele svetlo. Pozrel som sa znovu do brány. Stála tam ale v ľahkých bielych šatách. Potom jej narástly krídla. Zase nás ožiarilo to svetlo. Keď som sa tam znova pozrel už boli preč. Zahryzol som si do jazyka. Nebol to sen. Obzrel som sa okol seba. Všetci sme tam stáli. Československo otáčala trochu hlavou asi aby si utriedila spomienky na to čo sa stalo. Rumunská socialistiká si pretierala oči. Škandinávci sa obzerali na všetky strany a Ríša na mňa čumel. Keď som sa pozrel na ruku došlo mi prečo. Zvieral mi ruku. Vytrhol som si ju z jeho zovretia. Pozrel som sa na moje deti. "Idem domov. Keby ste ma porrebovali." povedal som a odišiel. Dnes budem potrebovať veľmi dlhý spánok.