*OLD* Countryhumans Oneshots

Aj otcovia niekedy odídu

Death's Angels AU (predtým Reaper AU)

Toto tak trochu nadvezuje na udalosti troch kapitol z pred roku (konkrétne Smrť neznamená koniec, Puto a Stretnutie).

(Z P. Sovietskeho zväzu)

Sedel som doma. Rok. Rok prešiel odkedy moja dcérka zomrela. Rok. Po polroku od udalosti som si myslel, že som sa cez to preniesol. Ale posledných pár mesiacov, som na sebe badal, že nie. A že nielen stagnujem, ale sa aj vraciam tam kde som bol na m začiatku. Pozrel som sa na poličku. Mal som tam zarámovanú kópiu jednej fotky. Sedela mi na chrbte. Usmievala sa. Na hlave mala moju čiapku. Bola jej veľká. Vedľa tej fotky fotka môjho otca a mňa. Mal som vtedy asi sedem. Z očí sa mi začali liať slzy. Zase som presunul hlavu nad stôl.
Častejšie som býval doma a tak boli sviečky na polici častejšie zapálené. Nebolo nezvyčajné, že som bol celé 4 dni doma. Tak to začalo aj pri Ríši? Postupne, prestal vychádzať z domu? Alebo náhle?
'Mohol by som za ním ísť.' pomyslel som si. Prezliekol som sa a hneď ucítil smrad, ktorý som nezaznamenal predtým. Kedy som sa naposledy osprchoval? Asi pred viac ako týždňom. Ohmatal som si bradu. Začalo mi rásť strnisko. Takže som sa najprv dal do pucu. Potom som sa išiel prezliecť. Bolo trochu náročnejšie nájsť čistú spodnú bielizeň. Bolo to dlho, čo som pral tiež. 'Sakra, toľko toho budem musieť ešte spraviť!' pomyslel som si.

Zaklopal som susedovi na dvere. "Vstúpte." povedal. Takmer som ho nepočul. Otvoril som dvere a potom za sebou zavrel. Bola tam dosť veľká tma. Zašmátral som po vypínači. Hneď som začul ako Ríša zasyčal. "Zhasni!" slabo zakričal. Hneď som to urobil. Zažmurkal som. Oči sa prispôsobili tme. Rozoznal som nielen Reicha a nábytok ale aj zakryté okná. Prišiel som k nemu a posadil ho na gauč. "Prečo tu máš takú tmu?" opýtal som sa ho. "Nechcem sa pozerať okolo seba. Nechcem vidieť miesto kde môj synček predtým vyrastal. Nechcem..." povedal a rozplakal sa. Prisunul som si ho bližšie k sebe. Vlastne na mne ležal. Intímna zóna medzi nami zanikla.
Reich bol iba kosť a koža. Z muža, ktorý si podmanil väčšinu Európy. Z muža, ktorý bol hrozbou a nebezpečenstvom sa stalo toto. Ľudská kostra. Prakticky žijúca mŕtvola. Mal som pocit, že keď ho stlačím, tak mu zlámem všetky kosti. Chytil som ho za ruky. Boli tenké, lakte mal ostré. Plecia boli spsutené a kostnaté. Kľúčnu kosť a rebrá ste mu mohli nahmať bez veľkého tlaku. Panvu tiež.
Vtedy ma chytil za dlane. "Nein... Tam nie..." povedal tichučko. Ruky mi preložil na jeho hruď. "Neboj. Nechcem ti urobiť nič. Len si myslím,že aj ty občas potrebuješ objať." povedal som mu. Zase začal vzlykať. Keď som si spomenul na dôvod, prišlo aj mne do plaču. Tak sme tam sedeli, jeden na druhom a plakali. Dvaja otcovia, ktorí prežili jedno zo svojich detí. Niečo, čo nechce nijaký rodič zažiť. "Chcem späť môjho chlapčeka." povedal a potom začal niečo mrmlať po nemecky. Vôbec som nerozumel čo. Mrmlal si a jeho prízvuk zosilnel na toľko, že aj keby si nemrmlal, nikto by nerozumel, čo hovorí.
Asi tak po polhodine som opustil jeho byt. Na chodbe som si strčil ruky do vreciek. 'Nechcel by som žiť v takej tme. Ako to on zvláda? A ako dlho?' pomyslel som si.

Doma som si sadol na posteľ. Zase som si zaspomínal a poplakal. "Ako môže mať človek toľko sĺz v sebe?" opýtal som sa samého seba. Pozrel som sa na jednu zásuvku a zavrel oči. Odvrátil som sa.

/-Flashback-\

Bol som sám doma. Ruky som mal na kuchynskej linke. Pod jednou dlaňou som mal príborový nôž pripravený na to, aby som natrel maslom nejestvujúci krajec chleba. Ťažko som vydýchol. Zrak mi padol na zástrčku na stene. Prišiel som k nej. Ak tam ten nožík strčím, tak zomriem. Moja ruka sa automaticky aj s nožíkom načiahla k zástrčke. Preglgol som. 'Ňjet.' povedal som si v hlave a druhou rukou som ruku z nožíkom priklincoval k zemi. "Ňjet. Toto by nechcela." povedal som si a rozplakal sa. Bolo to ťažké. Tak ťažké. "Prečo mi ju vzal?" opýtal som sa.