*OLD* Countryhumans Oneshots

Bad end of the USSR

Toto mal byť oneshot pre Discord server, keďže však mal príliš veľa znakov, tak si ho môžete užiť všetci naraz.

(Z P. Ruského cisárstva)

Kráčal som po hladkých chodbách miestneho ústavu pre choromyseľných. Sprevádzal ma psychiater. Konečne po dlhej dobe sa mi podarilo nájsť syna. Po dvoch rokoch od... požiaru. Hneď mi do hlavy vstúpila tá správa. Až ma striaslo. V ten deň ušiel plyn. Všetky jeho deti, moje vnúčatá, tam zomreli, len môj syn prežil. Najstaršie Rusko a Kazachstan mali 17. Rusko zomrela v nemocnici následkom ťažkých popálenín, Kazachstan sa udusila dymom. Ukrajina a Bielorusko mali 16. Obaja zomreli, keď sa na nich zrútil trám. Najmladší Gruzínsko mal len 6. Snažil sa utiecť výskokom z okna, ale tak nešťastne spadol, že si zlomyl väz. Vypustil som zopár sĺz. "Tak a sme tu. Ale upozorňujem vás! Je na tom naozaj zle." povedal doktor. Zobral som to na vedomie. Otvoril mi dvere. Vstúpil som dnu.
Môj syn sedel uprostred miestnosti v kazajke, a s obväzom na očiach. Opýtal som sa "To prečo?" Doktor sa ku mne naklonil a pošepkal mi "Tá kazajka ,samozrejme, aby si neublížil. Ten obväz... Vyškriabal si oči." Zhrozil som sa, ale nakoniec som syna pozdravil. Syn sa na mňa usmial. "Dobré ráno oci! Kávu. Hneď ti ju idem pripraviť." povedal s dobrou náladou. Trochu sa akoby pohol v kazajke, ale mal ju okolo seba tak, aby nevedel utiecť. Otočil hlavou "Hej, Ukrajina, synak! Kúpil si tú kávu?" opýtal sa a čakal ma odpoveď. Ja som prišiel k nemu. Začal som sa mu prihovárať "Synček... Tvoj dom je preč... Tvoje detičky," preglogol som so stiahnutým hrdlom ",aj ony sú preč. Musíš sa presunúť." On sa nechápavo zatváril. "O čom to hovoríš? Gruzínsko stojí hneď pri tebe." ozval sa. Prišiel som k nemu. "Prečo si si vyškriabal oči?" opýtal som sa a položil som svoju ruku na obväz, na čo povedal ",som si? Viem iba, že som mal zlé halucinácie." Usmial sa. Ja som sa bál, ale keďže bol slepý, nevidel moju úzkosť. Slzy sa mi začali kotúľať po tvári. Utrel som si ich skôr ako dopadli na zem. "Prosím... otoč sa na mňa. Nič z toho, čo vidíš, nie je skutočné. Si chorý!" prihovoril som sa mu. "Nie, nie som chorý. Nikdy som sa necítil zdravšie!" odvetil. Rozlúčili sme sa. Vyšiel som z miestnosti. Hneď som v plači klesol na dlážku. Psychiater ma podporil v plači. Poklepal ma po pleci.
Prešli týždne. Vzal som ho na prechádzku. Bol to asi tak prvý raz po roku, čo bol mimo ústavu. Snažil som sa mu v jednom kuse dokázať, že realita je iná ako si myslí. Ale aj tak to odmietal. Asistoval mi pri tom aj Nemecké cisárstvo, ktorý bol kedysi psychológom. "Nepočujete toho vtáčika? No nie je keho spev krásny?" podotkol. Započúval som sa. Naozaj spieval vtáčik. Potom Soviet k tomu dodal "Bielorusko, nože prestaň naháňať Uzbekistan! Vieš predsa, že sa jej to nepáči." Vzdychol som si a pripomenul som mu "Ani jeden z nich už nežije. Všetci zomreli v tom požiari." Pokrútil hlavou "Nie nezomreli. Však sú tu všetci s nami!" Chcel sa vytrhnúť, ale nejako sme ho udržali. Potom som sa však potkol a pustil ho. Vtedy sa vytrhol aj Nemeckému cisárstvu a ušiel. Kričal pri tom "GRUZÍNSKO, NIE! POČKAJ!" Rozbehli sme sa za ním. Aj keď strávil dlhý čas v blázinci, kondičku mal dobrú alebo iba tá moja sa zhoršila. Zrazu sme sa ocitli pri ceste. Kričal som naňho, aby zastavil. Ale neurobil to. Prišliel nákladiak. Išiel veľmi rýchlo. Vrazili do seba. Začal som vrieskať. Nemecké cisárstvo hneď reagoval a zavolal ambulanciu. Snažil sa ma upokojiť.
Prišiel nový deň. Syn sa po nehode neprebral. Narazili do seba takou silou a ešte sa naňho niečo vylialo, teraz už neviem, čo. Doktor povedal, že ak sa zobudí pravdepodobne bude vo veľkých bolestiach. A tie ho pravdepodobne budú sprevádzať do konca života. A vzhľadom na jeho duševný stav... Navrhol eutanáziu. Keby som sa nepotkol... Toto by sa nestalo. Je to moja vina. Kamarát mi však opakuje, že to nie je. Dostal ma aj na terapiu.
Nový týždeň. Syn sa ešte stále nezobudil. Na líci som mal ranu po britve. Trochu sa mi triasla ruka, keď som sa dnes holil. Chodím na terapiu. Pomáha mi to, ale nie tak veľmi ako by som chcel. Psychológ za to zodpovedný mi hovorí, že dôležité je udržať sa čistý, nediétovať ani sa neprejedať, udržiavať kontakty, atď. Stále chodím pozerať môjho chlapčeka. Aj jeho sestra za ním chodí. Čítavam mu príbehy. Dnes som mu dočítal 'Doktora Živaga'.
Zase prešiel týždeň. Zobudil sa. "Sajuz! Si hore! Som taký rád!" zvolal som. Sykol od bolesti a skrútilo mu tvár. "To. Je. Bolesť," povedal a potom sa opýtal ",ako sa majú deti? Treba ich odviesť do školy." Chcel sa posadiť, ale ja som mu pokynul "Lahni si. Ja som už deti odviezol. Kľudne si ľahni ďalej spať." Zase si ľahol a usmial sa. Sestrička mu pichla do infúzie ďalšiu dávku morfia. Vyšiel som z miestnosti. Prišiel som za doktorom. "Ak sa do mesiaca jeho stav nezlepší. Súhlasím. S jeho. Eutanáziou." rozplakal som sa. Prešiel mesiac. Jeho bolesti sa iba zhoršili. Celú dobu sa zhováral so svojimi deťmi, aj keď tu neboli. Aj so mnou a so svojou sestrou, aj s mojím vnúčaťom a jeho synovcom. Prišli ho pozrieť aj jeho kamaráti. Prišiel však jeho posledný deň. Ostatní neprišli, len ja som ho nechcel nechať sám. "Ďakujem, že sa o mňa tak staráš ocko. Ľúbim ťa." Rozplakal som sa "Aj ja ťa ľúbim synček." Opýtal sa ma "Prídeš aj zajtra?" Prikývol som "Prídem. Ľúbim ťa. Odpusť mi." Zháčil sa, ale nakoniec zaspal. Doktor mu vpichol smrtiacu dávku morfia. Ozvalo sa dlhé pípnutie a potom ho odpojili od prístrojov. Nemecké cisárstvo prišiel a podržal ma. Odišli sme domov.
Plakal som. Nakoniec som zaspal. V sne som videl môjho syna a všetky jeho deti, aj vnuka Nemeckého cisárstva, ktorý mal nehodu na motorke. Objímal sa s mojou vnučkou Ruskom. "Spasiba." poďakoval mi synček a všetci sedemnásti odišli do svetla.