*OLD* Countryhumans Oneshots

Krídla

Wings AU

(Z P. Slovenska)

Žijem vo svete kde má každý krídla. Len ja ich nemám. Každý deň sledujem ako ostatný poletujú a predvádzajú sa, iba ja nemôžem. Stále nosím plášť a hovorím, že mi museli krídla amputovať. Cítim sa ako nedokonalosť, chyba vo svete kde sú všetci a všetko perfektné. Iba ja nie. Môj brat má biele anjelské krídla, mama má podobné, iba modré. Všetci majú krídla rôznych druhov a farieb - od nefritových dračích krídiel po priehľadné vážčie krídla. Všetci sa sa ma pýtajú tú istú vec - "Ty naozaj nevieš aké je to lietať?". Je to strašne deprimujúce vedieť, že nikdy nebudem ako ostatný. Čudujem sa, že ma nevyhnali alebo niečo také. Viackrát som chcel utiecť niekam ďaleko, kde by nikdy nehľadali, kde by som bol sám a nemusel počúvať tie posmešky. Alebo aj zomrieť a byť konečne oslobodený od toho všetkého. Chcel som aby mi svet dal pokoj. Aby som už nemusel so závisťou sledovať ostatných ako sa radujú. Aby som sa nemusel cítiť ako piate koleso na voze. Niekedy si želám, aby to už skončilo. Ale to sa nikdy nestane. Každý deň cítim bolesť, ale nie je nič čo by ma malo bolieť. Modlím sa, aby som proste zmizol. Raz som aj takmer ušiel, ale uvedomil som si, že to mojej rodine nemôžem urobiť. Proste to nejde. A tak sa skrývam za maskou úsmevu, aby nikto nevidel bolesť v mojom vnútri. Celú dobu zvádzam vnútorný boj o kontrolu nad samým sebou. Plačem, režem sa a mám pocit, že do toho čoraz viac iba padám. Už viackrát sa pokúšali o to aby získanie krídiel bolo úspešné. Skúšal som to do mojich 12 každý rok, v deň kedy sa dajú získať krídla. A potom som to aj prestal skúšať. Ľudia sa mi smejú, šikanujú ma. Jediný Turecko sa ku mne správal dobre, ale potom ma zradil. Som uveznený v kruhu. A nikto ma neoslobodí, a bojím sa to urobiť sám.

Sedel som na posteli a pozeral sa na moje porezané ruky. Začul som kroky. Obviazal som si ruky a schoval pod dlhé rukávy na mojej mikine, a rukavice. Ozvalo sa klopanie na dvere. Zakril som dôkazy. "Ďalej." povedal som. Dnu vošiel brat. "Ahoj." povedal a potom sme si sadli na posteľ. "Ako ti je?" opýtal sa ma. "Mám sa dobre." povedal som a usmial sa. 'Klamem. Pomôž mi prosím.' riekol som si v hlave. "To rád počujem." povedal a chytil ma za ruky. Trochu ich nadvihol a zohol. Rukávy na mikine sa mi začali sťahovať dole. Rýchlo som ich položil na posteľ tak, aby boli zase zakryté. Brat si to všimol a zdvihol mi jednu ruku. Stiahol rukáv aj rukavicu. Obväz bol zakrvavený. Zakril si rukou ústa a začali mu tiecť slzy z očí. Pozrel sa aj na druhú ruku. "B- b- braček. Čo si si to u -urobil?" povedal a ušiel z izby s plačom. 'Čo som to urobil ja hlupák?' pomyslel som si. Prišlo mi mizerne. Strašne. Rozplakal som sa. Potom som zavrel potichu dvere a vzal do ruky žiletku. Dal som si dole obväzy. Urobil som ešte viac zárezov. Moje ruky sa premenili na dorezaný neporiadok. Usmial som sa bábikovským úsmevom a z očí sa mi sputili slzy. Z ľavého chýbajúceho krvavé. Úsmev sa mi rozpadol a ešte viac som sa rozplakal. Prišlo mi ľúto mojich činov. 'Potrebujem na vzduch.' pomyslel som si. Zdvihol som sa z postele a vzal môj plášť.
"Idem von." povedal som a potm som dodal ",vrátim sa." Brat ku mne pribehol a chytil ma za ruku. "Nechoď." povedal. Ja som sa mu vytrhol a odišiel som.

(Z P. Česka)

'Prečo som ho pustil?! Čo ak sa zabije?' pomyslel som si. Musel som o tých rezoch povedať mame. Chytil som telefón a ťukol na jej číslo. Spojilo ma to. "Ahoj." povedal som. "Ahoj. Počuj teraz nemôžem hovoriť. Povieš mi to, keď sa vrátim. Čau." povedala. "Ale mami je to dôležité!" som zvolal do mobilu, ale už zložila. Textnúť jej? Nie, prečíta si to až keď sa príde domov. Tak som odišiel do svojej izby a rezignovane si sadol na moju posteľ. Pozrel som sa na rodinné fotky na poličke. Pár som ich tu mal. Pôsobil na nich veselo, šťastne aj napriek svojmu handicapu. Vzal som jednu do ruky. Mali sme na nej veľmi podobné svetre. Fotila to mama. Rovnakú mal v izbe aj brat. Rozplakal som sa. 'Ako som mohol byť tak slepý?' smutne som si pomyslel.

(Z P. Slovenska)

Prechádzal som sa po parku. Tu som stretol Turecko. Zradca. Povedal som si v hlave a otočil som sa. On však ku mne priletel. "Ahoj Slovensko. Nejdeme sa prejsť?" opýtal sa. "Nie. Čau." povedal som a vybral sa na odchod. On ma ale chytil a povedal "Iba jedna prechádzka. Čo ma až tak nemáš rád?" povedal. Zamyslel som sa. Zradil ma, ale... nie je až tak zlý, aby som ho navždy vystrihol z môjho života. "Ak dobre. Ale iba prechádzka a možno aj rozhovor." povedal som. Zložil svoje sokolie krídla a vybrali sme sa prechádzať.

(Z P. Česka)

Sedel som v obývačke, a nervózne som pozeral na dvere. Mama by mala prísť. Nakoniec sa dvere otvorili a vkročila do nich. "Čaute!" povedala a obzrela sa. "Vyzeráš nervózne. Kde je Slovensko?" opýtala sa. "Mami. Musím ti niečo povedať. Je to dôležité!" povedal som. Prišla ku mne a sadla si. "Tak dobre. Počúvam." povedala. "Brat... Zistil som, že... sa..." začal som a slzy mi vstúpili do očí. "Čo si robí?" opýtala sa. "Reže sa! On si reže do rúk. Videl som... Videl som obväzy na jeho rukách! Krvavé obväzy!" vyšlo zo mňa so slzami. Mama bola v šoku. Neveriacky na mňa pozerala. Potom sa tiež rozplakala. "Ako som mohla byť tak slepá? Som zlá matka." vyšlo z nej veľmi smutne. Vizerala byť zúfalá. Keď prestala plakať povedala. "Hneď zajtra pôjdeme hľadať špecialistu. Pomôže mu. Ale kde je?" Zotrel som si z tváre slzy a povedal som. "Išiel von. Nechcel som ho pustiť ale aj tak odišiel. Bojím sa, že sa zabije!" Mama mi položila ruku na plece. "Neboj. Neurobil by to." povedala, ale tónom, z ktorého som vyčítal, že sa snaží presvedčiť o tom skôr seba. Ale aj tak som sa rozhodol tomu veriť.

¤°Timeskip°¤

Zotmelo sa a brata stále nikde. Začali sme mať obavy. Mama sa nervózne hrala so svojím vrkočom. "Dobre. Ideme ho hľadať." povedala. Vyskočil som z gauča, obul som sa a vyšiel som von. S mamou sme sa rozdelili, kam kto pôjde. Ja som išiel do parku, školy, k pamätníku a do lesa. Vyletel som.

(Z P. Slovenska)

Bola tma, mesiac v splne už vládol oblohe a ja som sa prechádzal s Tureckom po lese. "Už by som sa mal vrátiť." povedal som. "Nechoď. Dnes by mal byť krásny výhľad na mesiac." povedal mi. Ja som išiel s ním ďalej.
Prišli sme k útesu. Išli sme až k okraju. "Teraz!" ozvalo sa spoza mňa. Bol to hlas Talianska. Tu ma Turecko strčil z útesu. 'Prečo? Prečo som mu veril b*!#%&dovi.' pýtal som sa sám seba. Ale zároveň sa mi tak trochu splnilo želanie. Ale bol som smutný, že sa už nebudem môcť porozprávať s rodinou.

(Z P. Česka)

"Nééé!" vykríkol som a rozbehol sa pripravený vzlietnuť. Tu ma Poľsko s Talianskom chytili. "Nikam nejdeš. Tvoja rodina aj tak nemala nechávať tak podradného jedinca nažive." Snažil som sa im vytrhnúť ale ma prisilno držali.

(Z P. Slovenska)

Čas sa spomalil. Jasne som videl kvapky sĺz a krvi, ktoré sa mi odlepili z tváre. A tu som cítil akoby sa mesiac ku mne priblížil, aj keď som stále padal. Akoby mesiac žiaril vlastným svetlom a volal ma. Volal ma k sebe, na oblohu. Povzbudzoval ma. Aby som vyletel k nemu. Hneď nato som cítil akoby sa niečo vo mne oslobodilo. Odpol som si plášť. Ucítil som bolesť, ale nekričal som. Tak som sa otočil. A rozprestrel som krídla.

(Z P. Česka)

Plakal som. A tu som zbadal sírovo zelené svetlo. A potom som videl niečo vyletieť. Zovretie povolilo a ja som si zotrel slzy aby som poriadne videl. Neveril som tomu čo som uvidel. Spustili sa mi slzy šťastia. Môj brat... mal žiariace krídla a vyletel a ostal sa vznášať v vzduchu. Všetci sa neveriacky pozerali. V jednom oku mal mesiac a v druhom hviezdy. Pistál, žiara zhasla a odhalila anielske krídla - ľavé čierne a pravé biele - s malými plátmi kovu na vrchu. Chytil sa jednou rukou za hlavu. "Auh. Moja hlava." povedal. "Bráško! Pozri sa!" vykríkol som a chytil ho za jedno krídlo. Ostatný už odleteli. Pozrel sa na svoje krídla. Oko už mal normálne. "Ja... Ja mám krídla. Ja mám krídla! Konečne!" zakričal od radosti. "Au. Nie mne do ucha." povedal som. Zrazu priletela mama. "Tu ste." povedala a objala nás. "To je divné. Idete nejako čudne idete objať." povedala a pozrela sa neveriacky na brata. "Ty máš krídla? Ale ako?" opýtala sa. Pokrčil ramenami. "Asi nás nenapadlo to tu vyskúšať v noci." povedal a usmial sa.