*OLD* Countryhumans Oneshots

Výmena detí

Kedysi Countryhumans mali veľmi radi seriál Zámena manželiek a iné tohto štýlu. Raz sa teda dospelí rozhodli urobiť to isté. Bohužiaľ prišli na to, že väčšina z nich sú rodičia samoživotelia. A tak sa rozhodli, že si budú vymieňať deti. Kvôli lepšej organizácií sa však sťahovali rodičia a nie deti. S druhými deťmi mal rodič stráviť dva týždne.
Prišiel deň kedy sa losovalo, ktorý dvaja rodičia sa vymenia. Všetci rodičia hodili lístočky so svojim menom do schránky. EÚ schránkou potriasol a a vytiahol dva lístočky. "Takže, deti si vymenia... Tretia Ríša a.... Sovietsky zväz!" povedal do mikrofónu a odišiel. Dvaja starí nepriatelia sa na seba pozreli a pohrozili si. Potom si odišili zbaliť nejaké veci.

Deň 1.
Sovietsky zväz:

Ráno som prišiel k ich domu. Bývame hneď vedľa seba. Zagánili sme jeden na druhého. On ešte aj zavrčal. Vymenili sme si kľúče od domu a odišli každý svojim smerom.
Keď som prišiel do jeho domu, videl som veľa sivých, bielich a čiernych stien. Na sivej chodbe viseli fotografie a obrazy budov v bielich a čiernych rámoch. Podlahy boli z tmavého dubu. Bol tam červený koberec. Vyzul som sa a vybral si papuče. Pozrel som sa do bielej kuchyne. Linka bola tiež biela a dlážka bola z béžovej dlažby. Na nich bol čierny koberec. Skrinky boli z rovnakého druhu dubu ako podlaha na chodbe. Stôl bol z brezy. Bol som dobrý v rozoznávaní druhov dreva. Stoličky boli zase z tmavého dubu. 'Ten človek asi nemá nijaký vkus.' pomyslel som si a pokračoval v prehliadke domu. Došiel som do obývačky. Boli tam celkom moderné červené kreslá a gauč, čierne steny a zase tá istá dubová podlaha. Sklenený konferenčný stolík s miskou s kvetmi (prečo ich nedal do kvetináča alebo vázy ako každý normálny človek?) a niekoľkými novinami. Pod stolíkom bol šedý koberec. Závesy na oknách boli zelené. Nasadil som začudovane- znechutenú grimasu. Strop bol biely a lampa vyzerala ako pouličná lampa. Len bola väčšia a visela. Na stenách viseli ďalšie obrazy v bielych a šedých rámoch. Pozrel som sa na gauč. Sedela tam akási postava. 'Aha! To je jeho syn.' spomenul som si. Niečo písal do mobilu, na ušiach mal slúchadlá. Hneď som spoznal, že si píše s Ruskom. Pozrel sa na mňa. Odpísal jej, že musí ísť a vypol telefón. Vybral odtiaľ slúchadlá a potom si ich vybral aj z uší. Odložil telefón na stolík a postavil sa. "Gut- teda pardón. Dobrý deň." pozdravil sa mi. Podal som mu ruku a on mi ňou potriasol. Potom mi ešte povedal kde čo je a varoval ma pred pivnicou. Je tam veľké množstvo potkanov. Mŕtvych. A iba Lenin vie, čo sa im stalo. Aj keď on povedal miesto Lenin, Boh. Ale ja vravím Lenin. Ukázal mi aj izbu. Tam som zložil kufor a dal si ušianku na stolík. Vlasy som mal riadne mastné. Prišiel som dole a Nemecko mi podal lístoček, na ktorom bol ich denný režim. Obed o jednej. Hm. My sme ho mávali o dvanástej. Ale čo už. Iba som pokrčil ramenami a dal lístok na chladničku. Pozrel som sa na koterec v záhrade. V ňom práve ležal Blondy. "Ten pes ešte žije? Blondy?" opýtal som sa. Nemecko mi odpovedal "Môj otec každého nášho psa pomenoval Blondy. Iba raz mal pes iné meno. Bol to špic. Ako malý som na Vianoce strašne chcel špica. A raz som ho aj dostal. Volal sa Riki. Mal rok a žil u nás ďalšie dva." Vzdychol si a pokračoval "Raz som sa vrátil a Riki nebol nikde. Keď som sa opýtal otca kde je Riki tak mi povedal, že ho prešlo auto. Neskôr mi dedko povedal pravdu. V skutočnosti Rikiho Blondy uhryzol do krku. Tak zomrel." Takmer sa rozplakal. "To je v poriadku," povedal som ", nechaj slzy tiecť." Trochu si poplakal a potom si utrel oči. "Neskôr som Blondymu nasypal do žrádla prací prostriedok." dodal. Mňa to kus vystrašilo. "Vidno, že tvoj otec má na teba zlý vplyv." skonštatoval som. Nemecko prikývol. Dúfam, že neublíži Rusku. Ani prípadným vnúčatám. "Potom som to povedal dedkovi a ten mi dal trest." ešte povedal a potom odišiel. Ja som mal v hlave kopec otázok.
Pozrel som sa na hodinky. Bolo jedenásť hodín a ja som sa rozhodol urobiť prehliadku potravín.
Po prehliadke potravín som sa rozhodol urobiť pečené bravčové s knedľou a paradajkovou omáčkou. Dôkladne som preveril potraviny aj nože. Nože boli ostré. Zavolal som Nemecko a opýtal sa ho, koľký budeme obedovať. "No tak okrem nás dvoch, ešte dedko. Aj keď má hore vlastnú kuchynku tak na obed chodí dole, ak sme všetci doma." odpovedal mi a potom mi pomohol z obedom.
Dopadlo to dobre. Celú dobu ma však štvali tie nechutne zelené závesy. Kebyže majú aspoň dobrý odtieň. Ale nie. Oni majú tento blbý odtieň

Ten človek asi nemá vkus. Alebo je farboslepý. Naložil som si na tanier. Akurát bola jedna hodina. Nemecko si nabral tiež. O päť minút prišiel aj jeho dedko. Nemecké cisárstvo. Pozdravil sa mi a potom objal svojho vnuka. Nabral si na tanier. Keď si sadol, začali sme jesť a aj sa rozprávať. Najprv počasie, potom aj trochu osobnejšie témy, ako napríklad deti.
Popoludní som hlavne čítal. Neskôr som si spravil večeru a po večernej hygiene som išiel spať.

Nacistické Nemecko:

Odomkol som dvere na Sovietovom dome. Vyzul som si topánky a položil ich do stojana k ostatným. Boli tam jedny dosť veľké. Asi veľkosť 42. 'Tieto si tu možno nechal Soviet.' pomyslel som si. Interiér bol dosť svetlý, tapety mali kvetinový vzor. Otras. Vyšiel som z chodby. V tmavom kresle sedela Rusko. Najprv som si pomyslel, že by to mohli byť aj jej topánky, má predsa dva metre a niečo, ale potom som si všimol, že nemá také veľké nohy. Dokonca aj na papuči mala číslo 39. Nemohli to byť teda jej topánky. Čítala si knihu, ale aj tak povedala "Nečum na mňa. A v chodení s tvojim synom mi nezabrániš." Ja som na to zreagoval iba Ts a pokračoval ďalej.
Mal to tam veľmi farebné. Veľmi. Veľmi farebné. Jeden z jeho synov - Ukrajina - pozeral PornHub. Hnus! Druhý - Bielorusko - počúval jazz. A vďaka tomu som zistil, komu patria tie topánky. Iba on mal veľké papuče. Potom tu bola ešte Kazachstan. Keď som prišiel do jej izby, robila čajový večierok s medvedíkmi.
Zvyšok dňa prebiehal pokojne. Nič divné, okrem toho, že sa chlapci pobili a Rusko ich rozdelila.

Ok. Mám otázku - chcete pokračovanie?