*OLD* Countryhumans Oneshots

Budeš môj priateľ?

NemeckoxRusko

Charkter karta
Nemecko
-muž
-gay
-novinár

Rusko
-muž
-bi
-podnikateľ (iba ..?)

(Z P. Nemecka)

Mal som pri sebe zošit na poznámky a zapisoval si odpovede šéfa polície - NATO. Hneď pri ňom bol USA - jeho pravá ruka a prvý muž, čo chodí na miesta činu. Mal som písať o veľkom policajnom víťazstve nad gangom dílerov drog. "... bola to veľmi veľká akcia. Zúčastnilo sa na nej vyše dvesto policajtov. Osobne som na to dohliadal. Na môj povel sme tam vtrhli. Nikto z našich nezomrel a iba piati sa zranili. Ale rovnako dobré správy nemôžem povedať o druhej strane. Z celkového počtu 98 sme zajali iba 73. Zvyšný buď padli, zranili sa alebo ušli. Ale chytíme ich." vyhlásil NATO. Zapísal som si to. "Kde to bolo?" opýtal som sa. V duchu som bol rád, že USA bol môj kamarát a tak som sa sem dostal ešte pred ostatnými médiami. Odpovedal mi a ja som si to zapísal. Fotograf fotil stanicu. Obzrel som sa. Zdalo sa mi to alebo Slovinsko na mňa nejako divne zazerá? Nestaral som sa o to.

Porozprával som sa s Amerikou a potom som odišiel do redakcie. Tam som odovzdal článok a išiel domov. Cestou domov som stretol Rakúsko. Začali sme sa rozprávať. Bola veľmi milá. Možno by som s ňou chodil, ak by som bol heterosexuál alebo bi. Ale sme iba kamaráti. "Ako sa máte doma?" opýtal som sa jej. "Ja som v pohode. Moja sestra je tiež v pohode. Česko som včera videla. Konečne sa odhodlal požiadať Nórsko o ruku. A... Slovensko trčí u mňa doma." odpovedala. "Prečo?" začudoval som sa. "V byte mu prasklo vodovodné potrubie, a keď chcel zistiť chybu tak mu vytopilo byt." odpovedala. Zahmkal som. Takto sme sa eštw dlho rozprávali. Potom ku mne prišiel Česko. "Ahoj!" pozdravil som sa. "Čau. Môžeš prosím so mnou? Potrebujem s niečím pomôcť." povedal mi. Ja som mu na to povedal "Jasné." Usmial som sa. Bol som rád, že môžem pomôcť. V minulosti mi on veľa pomáhal. A tak som bol rád, že mu to môžem oplatiť. Naznačil mi, aby som išiel s ním.
Vošli sme do bočnej uličky. Tu ma niekto zozadu udrel tupým predmetom. Okolo mňa potom bola iba tma.

¤°Neskôr°¤

Zobudil som sa. Ruky som mal za stoličkou. Asi zviazané. Na očiach som cítil látku. Hneď som myslel na najhoršie. "Páni, toto ste nemuseli urobiť. Povedal som, aby ste ho iba priviedli, ale tak, aby nevedel kade ste išli. Neprehnali ste to?" ozvalo sa. Ten hlas som odniekiaľ poznal, ale nevedel som odkiaľ. Niekto mi zložil látku z očí. Otvoril som ich. Bol som v nejakej kancelárií. "Čo odo mňa chcete, že ste mi zviazali ruky!" vyštekol som. Pozrel som sa pred seba a zbadal som hneď oproti mne sedieť Rusko. Pozrel sa na mňa. Ja som mlčal a ukľudnil som sa. Spoza mňa sa ozval hlas Slovenska "Nemáš zviazané ruky. Iba si ich držíš." Pustil som si ich položil si ich na kolená. Pripadalo mi to trápne, že som si myslel, že mám ruky zviazané za stoličkou. Ale aj tak som ostal sedieť. Zaujímalo ma prečo som tu. "Môžete odísť." povedal. Všimol som si, že Česko aj Slovensko odišli. Rusko mi potom naznačil, aby som išiel s ním. Radšej som teda išiel. Odviedol ma na strechu tej budovy. Boli tam dve stoličky. Ponúkol mi miesto na sedenie. Sadol som si. On sa posadil oproti mne. "Môžeš mi teraz dávať otázky. Len najprv by som ťa chcel Nemecko, požiadať, aby si nič z toho nezverejňoval ako skutočný článok. Jedine ako poviedku. Ale nepoužívaj skutočné mená. Pochopil si? A môžem ti tykať? Pripadá mi trochu divné vykať ľuďom mimo obchodných stretnutí. Ale asi už veľa rozprávam." povedal a nakonci sa jemne zasmial. Trochu ma to pošteklilo na duši. Nevedel som prečo, ale vždy to tak bolo, keď sa niekto v mojej prítomnosti zasmial. Miloval som ten pocit. "Nevadí mi ak si budeme tykať. Prečo sme sa presunuli?" opýtal som sa. "Mám rád čerstvý vzduch." odpovedal. "Prečo som tu?" Nervózne sa usmial a pozrel sa na mňa. Hľadel mi rovno do očí. "Hľadám si niekoho... s určitými kvalitami. Zhovorčivý, milý a s krásnym úsmevom. Ale nemám veľa voľného času. A preto som to nechal na mojich ľudí. Som totiž... z podsvetia." dopovedal. Bol som v šoku. On je mafián?! "A dokonca aj vodcom mafie. Chcem však už skončiť. Ale ak niečo povieš polícií..."
"Zabijete ma?!" Mávol rukou nad mojou odpoveďou. "Toto nerobíme. Ale mám ľudí. Nič by mi nedokázali. A ty by si pravdepodobne skončil niekde inde, ale nie v hrobe. Možno by sa mi podarilo to, aby ťa poslali na psycho. Ale tam by bola škoda tvojej peknej tváričky." dopovedal. Zaskočilo mi. Vyzeral veľmi vážne. "To by na dnes stačilo. Môže byť zajtra o piatej v kaviarni Na slnečnej?" povedal a podal mi papierik. "Neboj sa. Ak neprídeš nič sa nestane Nemecko~." dodal a odišiel. Ja som sedel a cítil som sa akoby na mňa niekto vylial vriacu vodu. On je mafián! Ale bol milý. Prišla ku mne Ukrajina a odviedla ma k autu.
Auto bolo červené a okná zatmavené, takže nebolo vidieť dnu ani von. Jedine okná v predu neboli. Medzi zadnými a prednými sedadlami bola stena. Sadol som si do zadu. Než Ukrajina zavrela dvere opýtala sa ma na adresu. Povedal som jej ju. Zavrela dvere. Nevedel som kade sme išli. Ani som nepočítal zákruty, ale aj tak som vedel, že ich nebolo veľa. Zastala a dala mi pokyn, aby som výstupil. Otvoril som dvere na aute a odišiel do môjho bytu.
V byte som si sadol na posteľ. Chcel som zavolať Amerike. Ale niečo na Rusku bolo. Ako vravel moje meno. Nie tak ako ostatný. On ho vravel nežne, ale znelo to tak prirodzene. Ako lúka plná kvetov a motýľov. A tie jeho plecia. Aj keď mal sako, bolo vidno ich obrysy. Boli pevné, ale jemné zároveň. 'Možno nie je zlý. Aj keď je mafián.' Rozhodol som sa teda prísť.

¤°Druhý deň v dohodnutý čas°¤

Sedel som v kaviarni a čakal na Rusko. Bol som tu už skôr. Vedel som alebo som si aspoň myslel, že nemám čo stratiť. Aj keď bol pri prvom stretnutí trochu desivý, a pomyslenie na to ma chcelo dostať preč. Ale iné myšlienky naňho ma chceli udržať na mieste. A aj som ostal. Sedel som tam.
Prišiel viac-menej presne, mal iba pár minútové meškanie. Bol elegantne oblečený. Len mu chýbala jeho ušianka, ktorú mal minule. Bolo tak vidno jeho rovné biele vlasy s čiernymi, modrými a červenými prameňmi. Dosť komtrastovali s mojimi kučeravými havraními vlasmi jednej farby. "Prepáč za meškanie." povedal. Odsunul si stoličku a sadol si na ňu. Nemal sako, iba košeľu a nohavice. Na noháh tenisky. Vyzeral menej oficiálne ako včera. "To mi nevadí." odpovedal som. Potom mi zalichotil "Máš pekné vlasy."
"Netáraj. Sú také obyčajné." odvetil som. "Nie sú. Včera sa ti leskly na medeno. Teraz zlato." povedal mi. Cítil som ako sa mi nahrnula červeň do líc. Rozprávali sme sa ešte pár minút. Potom sme si objednali nápoje. On kávu ja horúci čokoládu. "Ako to máš s rodinou?" opýtal som sa. Vzdychol si. "Je to zložité. Dosť sa hádam s Kazachstanom. Ukrajina sa na mňa minule naštvala tiež. Ale nie veľmi. Nieledy si želám aby môj otec, Sovietsky zväz, ešte žil. A ty?" Ja som sa trochu zdráhal odpovedať, ale predsalen som to urobil. "Môj otec bol Tretia Ríša. Zomrel keď som mal asi tak osem. Potom ma vychovával môj starší brat, ale potom ma hodil asi tak po roku spoločného žitia sestre. S ňou som žil asi tak dva roky, ale musela ma dať dedkovi. Sociálka by ma inak vzala do decáku." odpovedal som. Prišiel ku mne a objal ma zo slovami "Je mi to ľúto." Cítil som tú červeň vo svojich lícach.
Zvyšok stretnutia prebiehal v priateľskom duchu.

¤°Neskôr°¤
(Z P. Ruska)

Išli sme po ulici. Odprevádzal som ho domov. Tu som sa však potkol a spadol na chodník. Omylom som ho stiahol zo sebou. Držali sme sa totiž za ruky. Vstal som a pomohol mu. "Prepáč. Stúpil som si na šnúrky." ospravedlnil som sa. "To je v pohode." odpovedal, ale aj tak som sa cítil trápne. Zasmiali sme sa a pokračovali v ceste. Okolo nás prešla Rakúsko. Hneď sa ozvala "Páni, nevedela som, že si si niekoho našiel." Usmial sa a povedal "Spoznali sme sa na Twitteri."  Zaujalo ma, ako rýchlo vymyslel uveriteľnú lož. "Áno. Bol taký milý, že sme sa museli stretnúť." dodal som. Rakúsko sa usmiala a odišla. Nemecko si trochu neskôr nahlas vydýchol. "To bolo tesné." dodal a išli sme ďalej. Dohodli sme si ďalšie stretnutie a potom sme sa rozlúčili.

¤°Druhý deň v parku°¤

Sedeli sme na lavičke. Pili sme malinovku. Každý svoju. Okolo prešiel USA. Zachoval som si chladnú hlavu a pil ďalej. Dúfal som, že ten d***l odíde. Nanešťastie zastal pri nás. "Ahojte. Rusko, teba som dlho nevidel. Ako sa máš Nemecko?" opýtal sa ho. "Gut, danke. A ty?" odpovedal. "Tiež. A ako ty Rusko?" opýtal sa ma. "Ide to." odpovedal som mu a pritisol si Nemecko bližšie sebe. Amerika iba pokrčil ramenami a usmial sa. "No nič. Tak gratulujem ku vzťahu." povedal Nemecku pobúchal ho po ramene. Akurát vtedy mal Nemecko otvoril fľašu a keďže ju tak zvláštne drží tak sa trochu oblial. "Oh my God. I am sorry!" povedal USA. Ja som sa postavil, ale Nemecko ma zadržal. "To je v poriadku." povedal. Ukľudnil som sa. "Nepôjdeme ku mne domov? Aby si sa prezliekol." povedal som mu. On mi odpovedal "Dobre." Vstali sme z lavičky a pomaly sme odchádzali ruka v ruke. Pozrel som sa na Spojené štáty a vyplazil som mu jazyk. Potom som sa otočil naspäť k Nemecku.

(Z P. USA)

'Ach jaj.' pomyslel som si a nahlas vzdychol. Vyzerajú spolu tak šťastne. A ja... chcel som ich oboch. Tajne som ľúbil aj Nemecko, aj Rusko. Nemecko bol môj dobrý kamarát a s Ruskom som sa tiež dosť stretával. A teraz sú tí dvaja spolu. Niekoľko mojich sĺz kvaplo na zem, ale aj tak som sa usmial a zaželal im šťastie.