*OLD* Countryhumans Oneshots

Láska je mocný cit

Varovanie! Nie úplne realistický dej
A toto nie je incest story. Nie sú príbuzný.
SlovenskoxMaďarsko
(Z P. Slovenska)

Stál som na kraji strechy. Díval som sa na hviezdy na oblohe. Vonku bolo chladno a ja som si nevzal bundu ani nič také. Fúkal slabý vietor. Deň predtým pršalo. Všade bolo počuť šum a ruch mesta. Roztiahol som ruky a nechal vietor aby prechádzal cez moje prsty. Začal som si spomínať na momenty v mojom živote.

Začiatok spomínania

Išli sme naspäť do školy z výletu. Spolužiaci sa držali za ruky. Ja som bol sám. Zastavili sme sa na zmrzlinu. Kúpil som si vanilkovú, ako vždy. Sadol som si na lavičku. Videl som ako si Nemecko objednáva zmrzlinu. Za ním stála Poľsko. Dal si jahodovú a citrónovú. Poľsko si ako naschvál dala vanilkovú, jahodovú a čokoládovú. Trochu som zosmutnel a hneď na to sa rozosmial, keď bratovi spadla zmrzlina. Potom k nemu prišiel Srbsko a dali si zmrzlinu spolu. Pozrel som sa na moju a vzdychol si. Zlízol som väčšinu a potom ju dal Amerike. Bolo mi ľúto zmrzlinu vyhodiť.

Ďalší školský deň. Išiel som smutne po chodbe. Taliansko sa práve vášnivo bozkával v skrinke s Gréckom. Nebolo ich vidieť, ale bolo ich počuť. Uprel som pohľad do zeme. Prišiel som do triedy a hneď som sa vybral na Wécko. Zavrel som sa v kabínke a rozplakal som sa. Prečo som tak sám? Ja viem, že nie som práve najkrajší, ani nič také, ale som sám. Brat má priateľa, kamarátov, je obľúbený. A ja som sám ako prst. Ale stále som sa usmieval.
Možno nemám nikoho pretože som nič. Nikto. A nikdy sa nikým nestanem.

Svet sa zahmlieval pred mojimi očami. Uzatváral som sa do seba. Nechcel som byť sám, ale taký už bude môj osud. Byť sám. Usmial som sa cez clonu smútku. Pomaly som prichádzal o všetky pocity. To sa deje, keď sme dlho sami, nešťastní, zlomení alebo v depresiách. Bledneme a prichádzame o pocity, aby nás to tak nebolelo.

Ja som nebol šťastný. Vôbec. Brat sa ku mne otočil "Si v pohode?" opýtal sa ma. Odpovedal som "Áno." Veľmi jednoduchá odpoveď. Na nič zložitejšie som neprišiel. Jedol som školský obed bez chuti. Ďalší symptóm môjho, dá sa povedať miznutia. Ale nič som s tým nerobil. Od tohto by mi pomohla iba láska mimo rodiny. Ale pochyboval som, že sa niekto nájde. Niekto kto by ma miloval. Nie som milovateľný. Nemám rád samého seba. Neviem ako by ma mohol mať rád niekto iný. Som nič a vždy budem ničím a nikým. Nikdy nebudem mať akýkoľvek vzťah mimo rodiny.

Súčasť udalostí
(Z P. Česka)

Videl som brata sedieť samého v parku. Ja som sa prechádzal so Srbskom. Cítil som jeho teplú dlaň v mojej. Ale keď som sa pozrel na Slovensko, prestal som vnímať môjho priateľa. Slovensko vyzeral bledšie. Podišiel som k nemu bližšie. "Hej, pozri sa na mňa." povedal som mu. Pomaly sa k mne obrátil. Jeho dúhovky boli o dosť svetlejšie ako zvyčajne. Akoby sa vpíjali do bielej časti oka. Vydesilo ma to. Prudko som odstúpil. Takmer som spadol, ale Srbsko ma chytil. "Díky." povedal som a čumel na brata. Otočil sa. Jeho pohyby pôsobili viac strojovo. Dostal som strach, že bledne. Celkovo bol o dosť bledší. Jeho koža svetlela. Takmer som sa rozplakal. Sadol som si k nemu. On odišiel. Vzdychol som si. 'Porozprávame sa teda doma.'

(Z P. Slovenska)

Bol som doma aj s bratom. Snažil sa so mnou porozprávať. Ale už som vstupoval do finálnej fázy blednutia. Realita bledla. Dokázal som sa sústrediť na také veci, ako je škola alebo úlohy, ale necítil som z toho nič. Prichádzal som o pocity a aj o reč. Ale nesnažil som sa s tým niečo robiť. Viem, že ma má rodina rada, ale nikto okrem nej.
Mama sa pridala k bratovmu pokusu. Ale všimli si to neskoro. Už je neskoro pre mňa. Teraz som dokázal cítiť iba smútok. Vypustil som poslednú slzu
A
Už
Bol
Koniec
Bolo prázdno. Vybledol som. Zo sveta zmizli farby. Už to boli iba čierno-biele fotografie.