WHY ME?

-23-

SOPH:

Zostali sme zaskočení. Nikto nič nepovedal, len sme na ňu hľadeli. Ticho prerušil až Alan, ktorý jej odpovedal.
"No ja som Alan a aké je tvoje meno kráska?" Začal s ňou flirtovať.

"Tak za prvé, tieto reči už na moju adresu počuť nebudem. Jasné?! A za druhé som Agáta." K tomu potichu dodala, "nemôžem povedať, že by ma tešilo."

"Teraz sa spýtam ja. Kde to sme?"

"To netušíme."

"No nič. Tak ja pošlem môjmu právnikovi moju polohu a on mi ..." Zostala stáť.
"Oni mi vzali môj iPhone. Ja v ňom mám všetko. Tak toto ste prehnali."
Znovu sa vrhla k mrežiam a začala vrieskať.

Prisadla som si k Nell.
"To dievča mi lezie na nervy." Povedala mi.

"Možno je len vystresovaná." Snažila som sa ju brániť. Nemôže byť až taká nechápavá. Uniesli nás je jasné, že jej nenechajú mobil.

"Možno, alebo má demenciu." Buchla som ju, "Čo? veď sa pozri ako sa správa." Rozosmiala sa.

"Nella, nebuď odporná." Zatvárila som sa vážne. Načo sme sa obe naraz rozrehotali.

"To je kto?" Opýtala sa Agáta. Alan k nej priskočil. Oprel sa jednou rukou o posteľ a napol svaly.

"To je Sophia a tá druhá je Nella. Ja som Alan. To klbko nešťastia na tej posteli je Jack a tam hore na posteli Tomi. "

"Dobre takže Natalia, Sophia, Jerry, Terry a ty si.. počkaj ja na to prídem. Ty si Áron však? To meno si pamätám lebo môj leguán sa tak volal. Chudáčik už je bohužiaľ mŕtvy. Tak a teraz, keď si vás všetkých pamätám. Pôjdem si na chvíľu zdriemnuť. Potom nás všetkých zachránim."

Alan s Tomim si vymenili nechápavé pohľady. Zatiaľ čo my dve sme sa neprestávali rehotať. Bolo to úžasné po takom dlhom čase zabudnúť na všetky problémy a užiť si chvíľku s Nell. Už ani neviem, kedy som sa naposledy tak zasmiala.

"Tá musí mať o kolečko menej."

"Som ti už vravela, že si z nej nemáš robiť srandu."

"Ty mi máš čo hovoriť. Pozri sa na seba."

"Ja sa na nej nesmejem."

"Nie?" Zaškerila sa, "tak ja ti potom dám dôvod sa na niečom smiať!" Naklonila sa ku mne a začala ma štekliť. Rozosmiala som sa ešte viac.

Agáta sa posadila na svoju posteľ a zavrešťala na nás.
"Nepočuli ste, že si idem pospať? Vaša drzosť nemá hranice" a ľahla si naspäť.

Akoby ma trápilo čo ona robí. Konečne som si užila moment s Nell. Len tak ľahko mi ho nepokazí.

***

Nasledujúce dni som sa s ňou čoraz viac zbližovala a ona sa konečne nesnažila odo mňa držať odstup. Alan na druhú stranu sa snažil zapôsobiť na Agátu, ale neúspešne. Bola k nemu odporná, no jemu to očividne neprekážalo. Chodievali sme aj na večere, lenže Boss sa posledné dni ani na jednej z nich neukázal. Niečo sa deje a nemám z toho dobrý pocit.

Celý večer sme sa rozprávali. Ako za starých čias. "Vieš si predstaviť, že by som niekedy povedala, že mi bude chýbať škola?" Prihovorila sa mi Nell.

"Teba? Určite nie." Trpko jej odpoviem,
"haha a teraz si predstav, ako chýba mne."

"Ja viem. Ty si predsa môj byfloš." Uštipla ma do líca.

"Nie som byfľoš!" Prekrížila som si ruky na hrudi.

"Ale si," usmiala sa a ja som sa na chvíľu zasekla pri pohľade na jej pery "ale to vôbec nie je zlé. Vieš čo by som ja za to dala, aby som bola schopná sa tak dobre učiť ako ty? Vieš prečo sa iní vysmievajú byfľošom?"

Na chvíľu som sa prebrala z tranzu.
"Ty sa mi teraz vysmievaš?"

"Niee zle si to pochopila!"
Vyjadrovanie je naozaj jej slabá stránka.

"Ja som tým chcela povedať, že iní strašne závidia ľuďom ako ty, ale nie sú schopní si to priznať." Nadvihla ruku a zastrčila mi prameň vlasov za ucho. "Aj ja ti strašne závidím,"dodala.

"To čo mám na nohe?"
Agáta si všimla jej náramok. Tá bude zase robiť scény.
"Ako sa opovažujú mi niečo TAKÉ dávať?"

"Nerozkrikuj sa všetci to máme." Odpovedal jej Tomi. Vyzeral, že mu Agáta začína pekne liezť na nervy.

"Ako sa nemám rozkrikovať? Vidíš ako to vyzerá a tá odporná antracitová farba. No fuj."

"Antracitová?"
Alan nadviazal konverzáciu, po čom nasledovala prednáška o rôznych ďalších odtieňoch sivej a ako nemôže vedieť aká je to farba.
Agáta sa vyžívala v prednášaní a mala aj verného poslucháča.

"Počuj Soph mohli by sme sa porozprávať?"
Prišiel ku mne Jack.