WHY ME?

-32-

NELLA:

"Prosím poď sem." V momente som pri nej stála.

"Áno?" Mala veľmi zvláštny výraz v tvári. "Si v poriadku?" Spýtala som sa jej.

"Potrebujem od teba niečo."

"Čokoľvek." Povedala som, bez váhania. Nie je nič na svete, čo by som pre to dievča nespravila.

"Ja chcem, aby si mi sľúbila.. že to nikdy nevzdáš."

"Nechápem."

"Prosím, Nelly. Potrebujem to počuť." Slzy sa jej hrnuli do očí a v tomto stave som ju vidieť nemohla.

"Ja sľubujem." Zmetene som jej povedala. "Čo to má všetko znamenať? Čo? Čo chceš spraviť Soph?" Začala som panikáriť. Nech plánovala čokoľvek, nebolo to nič, čo by sa mi páčilo. Nie! Nech to je hocičo ja to spravím, nie ona.

"Výborne." Zosunula sa pomaly po stene na zem. Celý čas sa o ňu podopierala a keď si sadla.. nahodila bolestivý výraz v tvári. Hodila som sa vedľa nej na kolená a odtiahla som jej ruku, ktorou si tlačila na brucho. Zastonala od bolesti.

"Nie, nie, kurva NIE!" Už zase. Prečo ľudia vymysleli také skur*vené vynálezy, ktoré vedia napáchať toľko zla.
Soph celá horela, po čele jej začali stekať kvapky potu. Jej dychy boli, čím ďalej tým viac nepravidelnejšie.
"Neboj sa." Zapla som mozog na plné obrátky. "To vyriešime ne..neboj sa. Jack!" Zvolala som na neho, "poď sem. Potrebujem, aby si mi pomohol. Vynesieme ju spolu hore. Dobre? Ja.. ja budem." Vytiahla som si opasok. "Ja ju budem istiť a ty si ju zoberieš na chrbát. Spolu sa nám to podarí. Vynesieme ju hore. Dobre? Jack?! Poď rýchlo! Nemôžeme strácať čas."
Chytila som Soph za ruku, že ju postavím, ale ona zakričala od bolesti. A ja som odskočila nabok.
"No dobre tak inak. Musíme.. musíme.. "

"Nella.." pozrel na mňa Jack a smutne, porazenecky pokrútil hlavou.

"Zbabelec!" Vyštekla som po ňom. Kľakla som si k Soph, "neboj sa ja niečo vymyslím. Len mi musíš dať trochu času. Dobre?! Ja to napravím. Len.." začala som sa obzerať okolo seba, že či nenájdem nejaký predmet, cestu alebo hocičo, čo by jej mohlo pomôcť. Ale ona mi skočila do reči.

"Nelly, to je v poriadku." Snažila sa usmievať.

"NIE! NIEJE!"

"Jack prosím, postaraj sa mi o ňu." Prosila ho. On len kývol hlavou na znak súhlasu.

"O mňa sa nebude nikto starať! Ja sa budem starať, ale o TEBA!"
Jack ma chytil za ruku a ťahal ma s Alanom k rebríku. "Nie! Ja nikam nejdem!"

"Nella Thompsonova!" Ešte som ju počula zvolať, "milujem ťa a vždy aj budem." Malý úsmev na jej tvary sprevádzala slza. Zatiaľ čo ja, som cez tie moje už takmer ani nevidela.

"Nie, nie nič také!" Ďalej som len bľabotala nezmysly. "Prosím nechajte ma." Dotiahli ma k rebríku a vyhrážali sa mi, že ak nepôjdem ako prvá, nepôjdu ani oni. Nemali sme čas a ja som si ich nemohla zobrať na svedomie. Aj ich nie. Položila som ruku na prvú tyčku. Chcela som sa ešte otočiť a pozrieť sa na ňu. Aspoň posledný krát. Ale viem, že keby som to spravila, nebola by som schopná odísť. To bol ten moment, kedy sa všetko vo mne zlomilo. Cítila som všetko, ale zároveň absolútne nič. Moja myseľ bola ako v tranze. Počula som výstrely. Bolo ich veľa. Nie je možné, že by Miina zbraň mala toľko nábojov. V tom momente som pridala do tempa. Začala som liezť rýchlejšie, až som vyšla až na povrch. Svetlo, teplo, čistý vzduch. Toto všetko ma privítalo, ale ja som len potrebovala... Čo som potrebovala..? Rozbehla som sa. Bez toho, aby som vedela kam. Bežala som a môj vnútorný hlas mi všetko vyčítal. Ešte viac som zrýchlila. Teraz som už doslova šprintovala preč. Prišlo mi, ako keby som si zaslúžila tú bolesť, čo som teraz cítila. Moje nohy pálili, pľúca sa mi skoro roztrhli, ale ja som bežala. Stále ďalej a ďalej.

***

Nepamätám si čo sa stalo, len to, že som sa prebrala v nejakom aute. Preľakla som sa. Ale niekto ma z boku objal.
"Neboj sa už si v bezpečí." Povedala mi Mia, "všetko bude dobré."

***

O dva týždne

Zazvonil mi zvonec. Pred dverami stál Jack.
"Hej Thompsnova, ešte žiješ?"

"Čo chceš Jack?"

"Nie. Čo chcem ja! Ale čo potrebuješ ty." A ukázal mi cez okno fľašu vodky. Možno to nie je taký zlý nápad, ale jeho v mojom dome nestrpím.

"Dobre. Polož fľašu pred dvere a môžeš odísť." Na moje počudovanie ma poslúchol. Položil ju a keď som sa pozrela cez okno, nevidela som nikoho. Netrvalo dlho a odomkla som dvere.

"Správne rozhodnutie." Vopchal sa pomedzi dvere a mňa a hodil sa na gauč, akoby tu bol doma.

"Uvedomuješ si, že toto je vlámanie, však?" Ešte stále som stála vo dverách s malinkou nádejou, že sa postaví a odíde.

"Ale kdeže, ja som len prišiel dávať pozor na kamarátku, keby náhodou bolo treba odviezť na výplach žalúdka," a ukázal na fľašu čo som držala. "Kebyže to celé sama vypiješ, nedopadla by si dobre. Lenže máš šťastie, lebo som tu JA a ja ti s tým s radosťou pomôžem." Iba som prevrátila očami.

Toto mi pomôže aspoň na chvíľu, prestať myslieť na to všetko. Možno toto je tá správna cesta, ako vypnúť a nič necítiť.

Otvoril fľašu a ja som sa rovno napila.

"Brzdu nechceš?" Vyvalil na mňa oči.

"To je pre slabé kusy." Povedala som mu a podala mu fľašu.

Sedeli sme v obývačke. Len tam tak ležali a počúvali hudbu.

"Pozerala si Agátine videá?" Zakrútila som hlavou. "Alan je v nich hlavná hviezda. Chudák. Vyzerá akoby čítal inštrukcie pri únose." Zasmial sa. Moja tvár, ale stále nevykazovala žiadne známky emócií.

"Nebola som ešte na sociálnych sieťach od... vtedy. Ale vieš čo? Pustím od nich niečo. Počkaj tu." Vytiahla som zo zásuvky môj starý mobil. Keď som ho nabila všetky sociálne siete začali vyzváňať na celý dom.

"Niekto nám tu je populárny." Hravo skonštatoval.

"Nehovor mi, že ty si nemal niečo podobné."

"Mal, mal, ale takmer všetky boli o tom istom, že R.I.P a moje meno. Toto nie je to, čím som sa chcel presláviť. Aj keď nebudem klamať prezívka 'Jack chlapec čo vstal z mŕtvych' znie celkom drsne."

"Veľmi drsne," kútik úst mi vyskočil dohora, "ale to sa rovno môžeš nazývať 'zombie Jack'." A napodobnila som zombíka. Čo mu prišlo, až neprirodzene smiešne.

Zamrazilo ma. Na obrazovke telefónu mi svietilo:

Máte jednu neprečítanú správu od používateľa: Soph