WHY ME?

-12-

SOPH:

Nevedela som ako na to reagovať. Nikdy som nepremýšľala nad tým, že by som čo i len teoreticky mohla niečo cítiť k dievčaťu. A už vôbec nie nad tým, že by tým dievčaťom mohla byť Nell. V hlave sa mi otáčali ozubené kolieska obrovskou rýchlosťou a snažili sa celú situáciu spracovať. Lenže výraz na mojej tvári bol bledý a ani som si to neuvedomovala. Nedokázala som nájsť správne slová. Oni proste neexistovali. Aj keby boli ako, a čo by som jej na to mala odpovedať?

Po trápnom tichu sa na mňa pozrela. Videla moju bezradnosť, moju neschopnosť odpovedať.
Tak prehovorila. "Zabudni na to." Hneď po tom skočila na trávnik a odbehla do tmy.

NELA:

Bežala som po tmavej ulici, ktorú osvetľovali len svetlá pouličných lámp. Dobehla som na koniec a ľahla som si na trávu. Čo presne cítim? Bola to úľava, že som sa jej konečne zdôverila, alebo to bol ten odporný pocit z odmietnutia? Nech to bolo ktorékoľvek, nevedela som čo ďalej. Na oblohe žiarili miliardy hviezd, ako rozsypané zrnká ryže. Vyzerali byť od seba na pár centimetrov, ale predsa ich delili milióny kilometrov. Presne ako nás dve. Snažila som sa myslieť na niečo iné. Nedarilo sa mi to a tak som odišla domov.

Hneď ako som vošla do izby a ľahla si na posteľ, myseľ mi zamorili myšlienky typu: Čo ak to o mne Soph niekomu povie? Čo ak sa to dozvedia naši? Nechcem ani pomyslieť na to, čo by mi mohli spraviť. Najhorsie na tom všetkom je, že netuším či sa ešte stále budeme so Soph baviť tak, ako pred tým.

Prešlo pár dní a mala som pravdu bolo to medzi nami iné. Zdravili sme sa navzájom, aj si písali. Lenže všetko sa zdalo byť teraz zvláštne. Nevedela som ju prečítať, bola zrazu dosť chladná voči mne. A aj ja som začala byť zdržanlivejšia voči nej.

Pár týždňov ubehlo a prestali sme sa baviť skoro úplne. Začala som chodiť častejšie von s Em. Dokonca som sa jej aj zdôverila. Narozdiel od Soph ona to zobrala ako normálnu vec. Za čo som jej bola nesmierne vďačná.

Do školy som dnes absolútne nestíhala tak som Miu poslala dopredu aspoň nech jedna z nás dôjde načas. Stihla som to na zastávku len tak tak. Nezvyknem chodiť autobusom, ale dnes by som to pešo nemala šancu stihnúť. Cestou autobusom som mala zvláštny pocit, ako by ma niekto neprestajne pozoroval. Sedel za mnou vysoký muž v tmavomodrom obleku (vyzeral byť veľmi drahý) a vedľa neho sedel chlapec približne v mojom veku. Keď som vyšla z autobusu. Vystúpili aj oni a vtedy som si všimla, ako ten chlapec veľmi kríva. Niekto ma poklepal po pleci. "Mladá slečna toto vám vypadlo." Ten muž mi podával zväzok kľúčov. Neboli moje tak som ho odmietla a rozbehla sa preč. Z nejakého dôvodu mi prebehol mráz po chrbte.

V škole sme mali namiesto hodiny biológie techniku. "Deti dnes pôjdeme upraviť naše záhony na streche. Vyberiem vám dvojice." Oznámila nám učiteľka. Mňa dala do dvojice s jedným chalanom. Nakázala každému nech si ide pre náradie a potom na dvor, kde sa pustíme do úpravy rastlín. Ako veľmi som nenávidela túto učiteľku.