WHY ME?

-8-

SOPH:

Bol pondelok a akurát som nechávala Em, odpísať moju úlohu z matiky, keď do triedy vošli Mia a Nell.
Nell nevyzerala veľmi dobre. Pozdravili sme sa. Ale ona sa na mňa ani len nepozrela. "Nell si okej?" Spýtala som sa.

Ironicky sa usmiala a odpovedala, "Jasné, nikdy nebolo lepšie" a išla si sadnúť na svoje miesto.
Čo má za problém?
Chytila som Miu za rukáv a vyšli sme z triedy.

"Čo sa jej stalo?" Spýtala som sa Mii.

"Netuším vôbec, porozprávame sa potom. Ide zvoniť."

Po škole som prišla za Nell.
"Nell zbehnime na kávu," navrhla som a usmiala som sa na ňu. "Pozývam," pozrela sa na mňa, vyzerala podráždene.

"Nie, pozvi si Emily. Ale mňa z toho vynechaj." Ostala som zaskočená týmito jej slovami a vyzerlo to tak, že aj ona sama nimi bola zaskočená. Spanikárila. Moja snaha zachytiť jej ruku nevyšla, bola rýchlejšia. V momente sa otočila a rozbehla sa preč. Nemohla som jej dovoliť odísť. A keďže chodím na futbal, celkom rýchlo som ju dobehla.

Zvalila som ju na zem a videla ako jej po líci steká slza. "Odkedy sa bavíš s ňou, na mňa kašleš. Nerozlúčiš sa, nenapíšeš, nič." Z vrecka vytiahla ruku, aby si utrela slzy a ja som zbadala jej rozbité hánky. "Daj mi pokoj!" Postavila sa a odbehla preč.

Zostala som sedieť na tej mokrej tráve. Úplne som stratila pojem o čase, minúty mi pripadali ako sekundy a sekundy ako stotiny.  Bola som úplne stratená v mojich myslienkach. Keď som sa konečne prebrala do reality, zobrala som mobil a zavolala Mii. Neviem čo mám teraz robiť, ale povedala som jej všetko čo sa stalo.
Dohodli sme sa, že pôjdeme za ňou. A ja to s Nell musím napraviť, nech sa deje čokoľvek.

Zaklopali sme, ale bolo otvorené. Rodičov nemala doma. Vyšli sme po schodoch a zaklopala som na dvere do jej izby.
Vošli sme dnu a našli ju sedieť na posteli s tvárou v dlaniach. Malé kvapky krvi sa kotúľali po jej špinavoblond vlasoch z jej rozbitých rúk.

Nevedela som čo mám robiť naznačila som Mii nech nás nechá samé. A pomaly sa k nej priblížila a sadla si vedľa nej. "Nell prosím ťa. Nechaj ma nech ti to vysvetlím. Ak budeš chcieť, aby som odišla potom ako ti to poviem. Odídem. Ale prosím ťa, nechaj ma vysvetliť ti to."

Pozrela sa na mňa a videla som, že ma počúva. "V prvom rade je mi veľmi ľúto čo sa stalo. Nechcela som ťa ignorovať, a to že som s tebou nechodila zo školy bolo pre to, lebo mama Em sa ponúkla, že ma bude po škole voziť domov. A to, že som ti nepísala bolo pre môj rozbitý mobil. Na tréningu mi spadol a nejdá sa zapnúť. Veľmi, veľmi ma to mrzí Nell. A ak chceš aby som odišla tak.. tak ja pôjdem."

Postavila som sa na odchod. Ale ona ma zastavila. Chitila mi ruku a ani na mňa nepozrela, len po tichu povedala "prepáč."

Sadla som si vedľa nej a objala som ju. Roztraseným hlasom začala. "Bola som hlúpa Soph. Veľmi hlúpa. Ja pochopím ak ma teraz nenavidíš." Pozrela sa mi do očí s pohľadom plným zúfalstva.

"Nenávidím je silné slovo. Som trochu sklamaná to je všetko, ale nevyčítaj si to. Mám ťa rada Nell a nevymením ťa za nič na svete. To dobre vieš." Veľmi ju to musí trápiť.

Pošteklila som ju. Načo reagovala hlasným "prestaaaň." Ale aj tak sa zasmiala. Čo trochu uvoľnilo atmosféru medzi nami.

"Ale teraz vážne. Ako mi môžeš po tom všetkom, tak ľahko odpustiť?"

"Hmmm také ľahké to zase nebude." Hodila som na ňu provokatívny pohľad. "Chcem, aby si začala vychádzať zadobre s Em." Zasmiala sa a ja som sa pridala.

"Ale.."

"Žiadne ale," skočila som jej do reči. "Ona vôbec nie je zlá. Len jej musíš dať šancu a časom si ju určite zamiluješ. Ver mi."

"Okej." Prevrátila očami.

"Ale teraz ma musíš nechať ošetriť ti tvoje ruky." Zobrala som vreckovku a priložila jej ju na ranu.
"Tak faaaajn." Zaťala zuby.

Do izby vošla Mia, došla k nám a objala nás. "Som veľmi rada, že ste to vyriešili. Nell prosím ťa, viac krát to už nesprav. Báli sme sa o teba." Povedala.

"Neboj sa pokiaľ budete so mnou, všetko bude v poriadku."