WHY ME?

-16-

SOPH:

Trhala som sa ako som len vládala, ale neúspešne. Stisk toho chalana čo ma držal bol nesmierny.

Videla som, ako Jack buchol Nelle do oka. Zatackala sa do zadu. Priskočil a udrel jej do spánku. Snažila sa postaviť, ale on do nej kopal znova a znova.

Uhryzla som toho, čo ma držal. Jeho stisk povolil natoľko, aby som sa mu vyšmykla.

Jeden z chlapcov zakričal.
"Ľudia. Niekto tu je!"

Mne to však bolo jedno. Bežala som k nim a odstrčila som Jacka nabok. On ma chitil za vlasy. Chvíľu sa na mňa len pozeral. Nechcel ma udrieť. Videla som to. Pustil ma a ja som sa rozbehla k Nelle.

Pamätám si, ako som zacítila mierne pichnutie do chrbta. Začala sa mi točiť hlava. Zrak sa mi začal rozmazávať. No aj tak, som sa zo všetkých síl snažila k nej dostať. V tom okamihu mi pred očami začali behať čierne bodky.

.
.
.

Pomaly som otvorila oči. Ruky a nohy som mala zviazané. Keď som sa okolo seba rozhľadela. Videla som, že všetci sme tu boli. Väčšina ešte v bezvedomí. Pocítila som na nohe niečo kovové. Bol to nejaký druh náramku a každý z nás ho mal.
Viezli sme sa v dodávke. Určite sme išli po poľnej ceste, keďže to s nami nesmierne triaslo.

"Čo sa stalo?" Spýtal sa Jack.

"Ja neviem bráško. Musíme sa z tadiaľto dostať." Odpovedal mu. Ten chlapec sa chvíľu točil a snažil si uvoľniť ruky. Po minúte to však vzdal.

***

Asi hodinu sme sa viezli. Už boli všetci pri vedomí až na Nellu a jedného ďalšieho chlapca.

"Čo od nás asi chcú?" Spýtala sa Mia.
Všetci sme ostali ticho.
"Možno by sme mali začať kričať o pomoc." Navrhla.

Súhlasili sme a všetci začali kričať.
O pár sekúnd auto zastalo.
Otvorili sa zadné dvere a prišli ku nám
dvaja muži jeden z nich vytiahol revolver a namieril na mňa.

"Ešte raz niekto skúsi čo i len pípnuť. Tak zomrie!"

Krv mi stuhla v žilách. Videla som hlaveň tej pištole a hlavou mi preletel celý život. Nebolo v ňom nič výnimočné, žila som len zo dňa na deň. Nebol nikto, pre koho by som mala ostať nažive. Nikto komu by na mne záležalo. Ale počkať bol! Bola tu predsa Nella. Prežívala som len vďaka nej. Držala ma nad hladinou zatiaľ čo ona bola celý ten čas pod vodou a ja som bola tá, čo ju tak dlho topila. Postavila sa za mňa a ja som jej za to ani nepoďakovala. Nie naopak. Odsudzovala som ju za to. Bez nej by som bola utopená v mori ohovárania a výsmechu v celej škole. Ona je jediný človek, ktorému na mne záleží, aj keď ju bodnem do chrbta. Ustojí to a aj tak nedovolí, aby sa mi niečo stalo. Ale už to nespravím. Nikdy ju už nepodrazím.

Sklonil zbraň, tresol dverámi a pokračovali sme v ceste.
"Neplánujú sa s nami hrať a sú schopní nás zabiť. Nie sme v dobrej situácii." Oznámil Jack.

"To určite nie."

Pozrela som sa na Nellu bola hore a pozerala sa priamo na mňa. Videla som ako jej odľahlo. Na oku sa jej začala robiť modrina, ale aj tak bola ten najzlatší človek čo poznám.
Počkať! To nad čím rozmýšľam?
Odvrátila pohľad, akoby sa hanbila.

Auto zastalo. Otvorili sa zadné dvere, dnu naskočil chlap a všetkým nám rozviazal nohy. Vystúpili sme. Videla som, že Nellu chodenie bolelo. Určite mala niečo prinajlepšom narazené, tak som prišla k nej a podoprela ju. Nevzdialila sa. Prijala moju pomoc. Pocítila som hrejivý pocit pri srdci. Obzrela sa okolo seba a na sekundu zastala.
"Soph ja som tu už raz bola." Neisto povedala.

"Ako to? Kedy?"
Zovrela som ju pevnejšie a pokračovali sme na miesto, kde nás viedli.

Stal tam obrovský, starý, schátraný dom. Okolo neho sme videli samé stromy. Pri vchode čakalo asi 20 chlapov a v ruke držali samopaly. Pár z nich sa ku nám pridalo. Viedli nás za dom, kde stála malá budova. Museli sme všetci vojsť dovnútra. Na konci bol výťah, ktorým sme sa dostali na prízemie. Bola tam minimálne dvesto metrov dlhá, sivá chodba a každých dvadsať metrov rozvetvená. Raz sme zabočili doľava a potom pár krát doprava.

Ocitli sme sa pred obrovskou celou. Nachádzali sa tam 4 dvojposchodové postele. Miestnosť bola oddelená od chodby mrežami a za rohom bol malý záchod. Všetkých nás doviedli dovnútra,
ale jedného z chlapcov sem nepriviedli.

"Hej! Kde je Maťo?" Zakričal Jack.
Nikto mu neodpovedal.
Otočil sa a vtom sa postavila Em.

"Jackie prepáč mi to. Je to všetko moja vina." Prihovorila sa mu.

"Čo.. čo si spravila?" Nechápavo na ňu pozrel.

"Pamätáš sa ako sme boli stanovať však? Tak v ten večer som prehovorila Nell, aby sme sa išli prejsť, ale stratili sme sa a toto bolo presne to miesto, kam sme sa dostali. Asi nás nejako našli. Mrzí ma to Jackie. Veľmi ma to mrzí."

Podišiel k nej. "Teraz už je to jedno. Hlavne sa z tadiaľto musíme dostať. Okej?" Objal ju a začal ju utešovať.

"Ale ako?"

"To ešte neviem."