WHY ME?

-9-

NELA:

Bolo to ako nočná mora, rozdiel bol v tom, že sa to naozaj stalo.

Dokonca som sa aj s Em začala baviť. Keď to tak prehodnotím. Nie je až taká zlá. Dozvedela som sa, že tu bývali keď bola malá. A prišli naspäť lebo jej brat tu žije s jej otcom. A sú na tom ako rodina dosť zle. 

V piatok sme boli u mňa doma a Em navrhla aby sme išli stanovať. Že pozná skvelé miesto. Všetci súhlasili. Dokonca aj Mia si odložila projekt, na ktorom pracuje a pridala sa.

***

Vošli sme do lesa a pokračovali asi päť  kilometrov pešo. My čo máme pravidelne tréningy, sme na tom boli v pohode. Ale Mia za nami vôbec nevládala. Tak sme jej zobrali veci a robili sme častejšie prestávky.

Miesto kde sme sa dostali bolo nádherné, bola to malička čistinka uprostred ihličnatého lesa.
Em videla aký sme z toho všetci ohúrení tak dodala, "počkajte na večer vtedy to bude ešte krajšie." Hrdo povedala.
Postavili sme si dva stany a založili oheň.
Opekali sme si, rozprávali strašidelné príbehy. Zobrali sme aj dve fľaše vína, čiže o zábavu bolo postarané.

Okolo jedenástej Soph vyplo ako prvú a hneď za ňou aj Miu. Uložili sme ich do stanu a ja s Em sme ešte ostali pri ohni.
Atmosféra bola nádherná. Bavili sme sa o športe a dozvedela som sa, že Em predtým hrávala basket a, že v tom bola naozaj dobrá.

"Nell nejdeme sa prejsť ?" Navrhla.

"Nie veď je tma a stratili by sme sa"

"Bojíš sa?" Lišiacky sa na mňa usmiala.

"Ani náhodou. Ale keď inak nedáš, tak poďme."
Asi po hodine chodenia som si všimla, že sme zablúdili.
"Stratili sme sa Em." Skonštatovala som.

"Nie, určite nie viem kde sme, len poď za mnou."
Som si istá, že sme zablúdili ale nie 'slečna mám v hlave kompas' si nepripustí, že sme sa stratili.

***

Asi po dvoch hodinách sme sa dostali k domu. Zvonku vyzeral schátraný. Ale keď sme prišli bližšie a nazreli cez okno. Vôbec sme nečakali to čo sme tam zbadali. Bolo to nejaké laboratórium. Boli tam muži v plášťoch pripútaný k stolom s chemikáliami a prvotriednymi mikroskopmi a na nich dávali pozor muži so samopalmi.

Jeden z nich sa otočil našim smerom. Rýchlo som chytila Em a stiahla nás nabok.
Pozerala som sa, či nás ten chlap videl ale asi nie. Keď som pozrela naspäť na Em a videla som ako mi hľadí priamo do očí. Usmiala sa, ale nebol to ten jej pohrdavý úsmev. Bol skôr príjemný, nežný, taký som na nej ešte nevidela. Cítila som ako sa jej zrýchlil tep. Keď sa chrbtom opierala o stenu a ja o ňu. Ešte stále sme sa navzájom držali a cítila som, že nechýbalo veľa a neviem ako by táto situácia dopadla.

Ozvali sa výstrely. Rozbehli sme sa preč od domu. Šprintovali sme asi desať minút, až kým sme sa nezvalili na zem a nelapali po dychu. Chodili sme po lese ešte asi hodinu a až keď sme si boli isté, že nás nikto nesleduje. Sadli sme si.

Bola ešte stále tma. "Em čo to bolo za ľudí?" Nadhodila som.

"Netuším." Odpovedala a pohľadom si ma  premerala.

"Mali by sme prenocovať tu. Lebo zablúdime ešte viac."

"Okej," krátko dodala.

Ľahli sme si k sebe lebo, čím viac času prešlo, tým viac teplota klesala a na moje počudovanie som zaspala celkom rýchlo.

Ráno som sa zobudila a Em už bola hore.
"Si strašné cute keď spíš." Zasmiala sa.

"Dobré ráno aj tebe." Odvrkla som.

"No čo ideme ďalej?"

"Poďme."