WHY ME?

-30-

NELLA:

"Ach jaj Jack. Čo si ma nepočúval? Predsa preto, že ty si prehral. Celá vaša hra mala  len jedno jediné pravidlo. Nevykročiť z kruhu a ty si ho bohužiaľ porušil. Stratil si bod. Čiže tu Nella vyhrala." Chvíľu bol ticho. "Vieš, dal som ti šancu výberu. Keby si zabil Nellu, keď si mal príležitosť. Nikomu inému by sa nič nestalo. Povedal som predsa, že jeden z vás odtiaľ neodíde. To, že kto to bol, bolo len a len na vás."

Takže to nakoniec bola moja vina. Zase sa mi to všetko vracia. Nie! Nechcem takto myslieť. Chcem, aby to prestalo.
Prečo musím nad všetkým toľko premýšľať? To vážne nemôžem mať aspoň na päť minút pokoj? Počkať. Soph. Kde je Soph? Ona mi vždy vie pomôcť. Už len jej prítomnosť mi preorientuje moje myšlienky. Sedeli sme vedľa seba. Tak som sa prisunula bližšie k nej. Ona si to všimla a prisunula sa taktiež. Hneď som sa cítila o niečo kľudnejšia. To o čom sa ostatní rozprávali som nevnímala. Už len počkať na to, kedy nás pošlú naspäť do cely.

***

"Hej, ako ti je?" Prišla ku mne Soph. Všetci ostatní už spali a ona vyliezla za mnou na jednu z postelí.

"V pohode." Usmiala som sa na ňu. Jasné, že som nebola, ale nechcem, aby sa o mňa zbytočne bála.

"Klameš." Videla som, ako na mňa s obavami hľadí. "Nelly, ver mi prosím. Vidím, že trpíš. Ja ti chcem pomôcť, ale bez tvojej spolupráce to nedokážem. Tak mi dovoľ pomôcť ti. Prosím."

"Nie, nie. Soph. Vážne som v pohode." Stále som sa na ňu snažila usmievať, ale moje oči ma zradili a začala som plakať. "No dobre. Ja.. Ja stále myslím, že som mohla spraviť niečo viac. Chápeš? Mohla som.."

Zasekla som sa.

Čo som mohla spraviť inak?! Ak by som nevyhrala, Soph by tu so mnou už nebola, ale ja by som taktiež nebola schopná ani Jacka zabiť. Tak čo som mohla spraviť inak? Je to presne tak, ako Boss povedal. Jeden z nás by odtiaľ aj tak neodišiel. Takže v konečnom dôsledku tá situácia nemala iné východisko. Všetko to  záviselo len od toho, ako sa Boss rozhodne spraviť pravidlá. On možno ani nechcel, aby sa Em vrátila. Ona tam možno mala zomrieť už od začiatku, lebo čo ak by nám povedala všetko čo jej spravili. Aj keď na druhú stranu jemu to môže byť jedno, lebo aj tak by sme to nemali komu povedať. Čiže ..

"Nelly?" Prihovorila sa mi jemne Soph. Vyzerala znepokojene. Asi som sa zase stratila v mojom svete.

"Vďaka ti Soph. Už to všetko dáva zmysel. Mala si pravdu, mala si úplnú pravdu." Pousmiala sa, ale v momente sa jej pohľad zmenil.

"To som rada. Ale chcem, aby si vedela, že to čo sa stalo, už nemôžeš zmeniť, môže to ovplyvniť tvoje budúce ja, ale je len na tebe, do akej miery to necháš zájsť. Či sa tým necháš pohltiť, alebo to prijmeš a nájdeš silu preniesť sa cez to." Posunula sa bližšie ku mne. "Vieš Nelly, bojím sa o teba a nechcem, aby si si zvolila tú prvú možnosť."

"To si z ktorej motivačnej knihy vytiahla?" Rozosmiala som sa a ona sa začala červenať.

Je tak strašne príťažlivá keď, začne rozprávať všetky tie jej inteligentné fakty. Veľmi mi pomohla. Vždy dokáže všetko napraviť. Neviem si ani predstaviť, čo by som bez nej robila.

To, že som pri nej takto blízko napĺňa moje srdce. Chcem, aby táto chvíľa trvala večnosť, len ja a ona. Ten pocit čo zažívam, neustále keď som s ňou, tak ten som chcela. NIE. Potrebovala cítiť už dlhú dobu. Potrebovala som jej dotyk, počuť jej nádherný hlas, jej smiech, jej dych, proste ju. Pohľad mi skákal z jej očí na jej pery. Sem a tam. Nevedela som to zastaviť. Ona si jemne zahryzla do pery, vedela, že ma tým privádza do šialenstva a o to jej asi aj išlo. Potrebovala som ju cítiť, tak ako keď ma prvý krát pobozkala, tá túžba po nej ma zožierala za živa. Nikdy som necitila takú zúfalú potrebu niekoho sa dotknúť, mať pri sebe, proste aspoň.. pobozkať.

Môje pocity predbehli môj rozum, ktorý by mi to inak vyhovoril. 
Chytila som jej oboma rukami sánku, ale naklonila som sa prirýchlo, nestihla na to zareagovať a zrazili sa nám nosy.

"Uvoľni sa Nelly." Povedala mi so smiechom.

"Prepáč mi.." Umlčala ma. Tento krát to bola ona, kto prebral kontrolu. Pobozkala ma a sadla si rozkročmo na mňa. Jednou rukou ma držala za krk a druhou.. tak tú som cítila najskôr na mojom tričku. Vyhrnula mi ho hore. Momentálne som bola rada, za všetky tie brušáky čo som v minulosti robila. Jej jemné prsty som zacítila na rozpálenej koži, posúvala ich smerom hore. Opierala som sa o posteľ a celú váhu(aj jej) som rukou podopierala. Bozkávala ma čím ďalej, tým vášnivejšie. Intenzívnejšie. Neovládala som sa. Kontrolu nado mnou prebrala ona. "Ku*va Soph." Zavzdychala som. Ten malý úškrn, ktorý sa jej rozžiaril na tvári, úplne zmenil vzduch okolo nás, začala byť oveľa istejšia. Jej bozky zintenzívneli a presunula ich tento krát na môj krk. Všetko to bolo prirýchle a zároveň príliš pomalé. potrebovala som jej viac, oveľa viac. Po chvíli prestala. Vzdialila sa odo mňa a na tvári sa jej ukázal dokonalý úsmev.
"Čo je také vtipné?" Spýtala som sa.

"Nič, len nikdy som si nemyslela, že to budeš práve ty, kto ma spraví tak.. tak šťastnou." Začervenala sa. Ale snažila sa znieť sebavedomo, čo ju spravilo ešte zlatšou.

"Nie? Tak ja som to vedela už odjakživa, že to bude práve Sophia Myersová, tá najdokonalejšia," pohladila som ju po tvári, "najkrajšia a najmúdrejšia osoba na celom svete, že to môžeš byť jedine ty, kto dokáže prebudiť moje práve ja a aj napriek všetkému zostať pri mne."

"Nell," zablýskalo sa jej v očiach, "to si píš, že zostanem."

Hodila sa mi okolo krku, ale moja ruka to už nevydržala. Zvalila som sa chrbtom na posteľ a Soph na mňa. Teraz sme boli asi najbližšie, ako kedykoľvek predtým. Cítila som, ako sa jej zrýchlil tep a myslím, že ona cítila to isté o tom mojom. Myslím, že už začínam chápať, ako to všetko funguje.

Ruku som jej položila na chrbát a spravila som jej to isté čo ona mne, len od opačnej strany. Ruku som posunula na jej zadok, začala mi hlbšie dýchať priamo do ucha, vzrušilo ma to asi rovnako, ako ju. Ona inštinktívne presunula jednu nohu a kolenom sa mi dotýkala môjho rozkroku. Ten roj včiel, nie, sršňov ani neviem opísať. Znova som zacítila jej ruku na mojom bruchu, ale tento krát zvolila rovnaký smer ako ja. "Soph," chcela som sa jej niečo opýtať. Niečo, čo moje telo potrebovalo, niečo čo mi mohla dať len ona. Potreba taká silná, až sa mi z toho zatočila hlava a všetko vo mne pálilo.

Začula som niekoho ísť po chodbe. V momente zo mňa zoskočila. Boli sme na vrchu jednej dvojposchodovej postele, ona sa posadila na jej kraj a začala pohojdávať nohami, akoby sa práve nič nestalo. Zatiaľ čo ja som bola ešte stále úplne mimo, z toho ČO sa práve takmer stalo.

"Všetci sa zoraďte!" Povedal jeden z chlapov. V miestnosti bolo šero a keď zapálil svetlo skoro mi to vypálilo oči. Všetci rozopato vstali zo svojich postelí a nastúpili si do radu.

"O čo vám ide páni." Oslovil ich Jack.

Ten chlap sa ani nenamáhal, venovať mu svoj pohľad iba vyhlásil. "Jedného z vás potrebujeme."