(Strach nerozptýli ani) Svetlo v Tme II.séria

1.

***Natalie***

Zobudila som sa okolo pol deviatej. Pretočila som sa na bok a otvorila som oči. Na Billovom vankúši, ležala nejaká obálka. Ešte rozospato som sa posadila na posteľ a nechápavo som sa rozhliadla po izbe. Znova mi pohľad padol na tú obálku. Vzala som ju do ruky. Bol v nej nejaký list. Striaslo ma. Opatrne som ju otvorila a pomaly som ho z nej vybrala. Roztvorila som ho a začala som čítať...

Ahoj Natalie,

keď čítaš tento list, pravdepodobne tu už nie som. Viem, že odkedy...odkedy ťa Sebastian znova znásilnil si to mala ťažké, možno...možno sa to ani nedá vyjadriť slovom....ja som to nezažil a ty si mi nič nepovedala....a v tom je ten problém. Odkedy sa "to" stalo, nepovedala si ani slovo. Viem, zranilo ťa to no nevieš si ani predstaviť ako otrasne som sa cítil ja, keď som tam sede, díval som sa na to a nemohol som ti pomôcť... Nemohol som nič urobiť len sa dívať na to ako ti ubližuje! Ako Sebastian ubližuje osobe, ktorá je pre mňa všetkým.....

Možno som sa po tom tváril, že som silný, no bol som silný len kvôli tebe.... Bol som silný len kvôli tomu, aby som podržal Teba no.... keď si sa potom uzavrela do seba a ja som nemohol urobiť nič....zranilo ma to... Ani si nevieš predstaviť ako som trpel keď si okolo mňa prešla bez toho aby si sa na mňa čo i len pozrela... Keď si sa ku mne za celý ten týždeň ani raz neozvala a doslova som bol pre teba vzduch.

Viem....nerobila si to naschvál, no ja už nevládzem...nevieš si ani predstaviť ako strašne bolelo, keď som ťa nemohol pohladiť, nemohol som sa ťa dotknúť, pobozkať ťa....nemohol som byť pri tebe a pevne ťa objať aby si cítila, že pri tebe niekto stojí....že je pri tebe niekto, kto ťa má rád....

Tváril som sa akože je všetko okej, no vo vnútri som strašne plakal....doslova som kričal zúfalstvom aby som ťa mohol pohladiť....objať ťa keď si zaspávala a šepkať ti ako veľmi ťa milujem! Milujem ťa Natalie a chcem aby si to vedela...Nechcem aby si si myslela, že som odišiel preto lebo si pochybila alebo niečo také...Nie! Dôvod prečo som odišiel, je ten, že už nevládzem....Neboj, nenechal by som ťa "samú" ak by som nevedel, že je s Tebou Tom.

Neboj sa Anjelik....Uvidíme sa okej? Prídem, lenže nie teraz. Teraz nemôžem.

Potrebujem si urovnať myšlienky, potrebujem nad všetkým popremýšľať....

Uvidíš....ani sa nenazdáš a budem naspäť, dobre?

Dávaj si na seba pozor. O pár týždňov....možno len o pár dní budem naspäť...

Ľúbim ťa Anjelik a dúfam, že Tom mi na teba dohliadne.... =)

PS: Nie je to preto, že by som ťa nemiloval! Naopak! Milujem ťa viac ako si dokážeš predstaviť... =)

Po líci mi stiekli slzy a len som sa na ten list zarazene dívala. Takže on odišiel. Odišiel a....a nechal ma tu...odišiel len tak bez rozlúčky a....

Vstala som z postele a vyšla som z izby. Rozrazila som dvere na Tomovej izbe a so slzami v očiach som sa naňho dívala. Sedel na posteli a zrejme už taktiež dočítal svoj list.

„Povedz....povedz, že to nie je pravda..." krútila som hlavou a zúfalo som sa naňho dívala.

„Povedz, že je to len nejaký hlúpy žart! Prosím povedz, že je to vtip. Prosím!" zavzlykala som. Tom sa na mňa strašne zničene díval.

„Prečo...." zavzlykala som a s plačom som sa zviezla na zem. Tom rýchlo vstal a podišiel ku mne.

„Povedz, že to nie je pravda....povedz, že je to len hlúpy sen a keď sa zobudím bude tu....bude pri mne..." plakala som. Tom ma objal. Pevne som ho objala a rozplakala som sa.