He saved us [JBFF SK]

Part 1. "He will kill us!"

„Prosím Josh, musíte tam niekoho poslať. On nás zabije!" vzlykala som na policajnej stanici. Je to pre mňa takmer každodenná činnosť. Mamin šéf, sa stal jej priateľom a ubližuje nám. Mne mame aj mojej malej sestričke Susan. Pre boha veď má len štyri roky. Josh, je policajný strážnik, ktorý celý tento príbeh odomňa počul už veľa krát, ale nikdy s tým nič nespravili. Volali mojej mame a tá tieto skutočnosti vždy vyvrátila. Kvôli tomu idiotovi. Volá sa Tom. Povedal mi už niekoľkokrát, že ak niečo poviem, zabije ma. Nemám čo stratiť. Nemám žiadnych priateľov, ktorý by mi mohli pomôcť. A moja mama sa bojí, že by nás naozaj mohol zabiť, tak radšej mlčí a všetko zapiera. „Ronnie, vieš, že to takto nefunguje. Musí nám to prísť oznámiť dospelá osoba. Sama vieš, že raz som kvôli tebe spravil výnimku, ale aj tak sa ukázalo, že nemáš pravdu. Prepáč Ronnie, ale nemôžem ti pomôcť," dokončil svoj monológ a ja som sa zatvárila urazene. Veď ako vždy. Nechápem, prečo mi nikdy neveria. Už aby som mala osemnásť, beriem Susan z domu a ideme preč. Keď je mama, taká slepá, že sa bojí aj niečo povedať. Naopak ja, ja nikdy nezvládam byť ticho. „Vďaka," falošne som sa usmiala. „Za nič!" dokončila som a prebodla ho pohľadom. Keď som odchádzala z policajnej stanice, prechádzala som okolo chalana, ktorý sa tváril ako najväčší bos. Priznajme si, veď on tak aj vypadal. Orieškovo hnedé oči, gaštanové vlasy, dokonalé telo. A to som ho videla oblečeného. Bol zamračený a niečo si šomral popod nos. Keď som okolo neho prešla, uškrnul sa na mňa a ja som zbadala, že mal ruky spútané za chrbátom. Čo asi tak spravil? „Pusti ma ty idiot!" vykríkol po policajtovi, ktorý ho sem doviedol. „Skludni hormón Bieber!" vyviedol ho z miery ten policajt. Ďalej som už nič nepočula, vyšla som von do úžasného daždivého Stratfordského počasia. Vytiahla som z kabelky dáždnik a rozprestrela som ho. A vydala som sa domov. Celú cestu som rozmýšlala, od kiaľ mi je to priezvisko Bieber také hrozne známe. Až po dlhej chvíli som prišla na to, že sa tak volá môj spolužiak. Jason Bieber, ale to nebol on. Tento Bieber vyzeral o niečo staršie, tým že Jason chodí so mnou do triedy, tak má sedemnásť, tak ako ja. Že by bola medzi nimi nejaká spojitosť? Dlho som nad tým nerozmýšľala, pretože som zbadala náš dom. Nálada mi hneď klesla o päť stupňov nižšie, čo sa divím, pretože už pred tým bola na bode mrazu. Zložila som dáždnik a otvorila som dvere. Ešte len som sa vyzúvala už som počula krik. Utekla som hore po schodoch a išla za zvukom. Vychádzal zo spálne ako inak. Zasa sa hádali. Nepočula som o čom, iba som zaregistrovala zvuk, ako keď letí facka a potom buchot. „Mamí!" kričala som rozrušene a snažila som sa otvoriť dvere, bolo zamknuté veď ako vždy. Sadla som si na chodbu a čakala som kým výjde mama von. Moje prosby boli vyslišané a za pár minút medzi dverami stála mama. „Mami, si v pohode?" vystrelila som k nej rozrušene. Krava, samozjreme, že nie, oči má opuchnuté od plaču a červené líce. Neodpovedala mi, len odišla do kúpeľne. Bola som sa ceste za Susan, ale jeho ruka na mojom ramene ma zastavila. Otočila som hlavu a hneď z fleku som schytala facku. Už som si zvykla, je to od neho niečo ako „ahoj" zalapala som po dychu a pozrela sa na neho. „Kde si bola?" vyletel na mňa. „Vonku," odsekla som. „Takto sa so mnou baviť nebudeš!" skríkol po mne a mne už letela ďalšia facka. Za ňou ďalšia a ďalšia a až keď som ležala na zemi, posledný krát do mňa kopol. „Štetka malá!" odpľul si. Postavila som sa zo zeme a vypľula som na zem krv. Rozbil mi peru. „Hovor tej, ktorá ťa vychovala!" vyštekla som po ňom. Áno, som trošku drzejšia, iné dievčatá by sa triasli v kúte, ale to nie je môj prípad. Nič, čo som ešte nezažila, mi aj tak nespraví. „Čo si to povedala?" opýtal sa ma a otočil sa smerom ku mne. „Dobre si počul!" opovedala som mu drzo. „Odvolaj to inak.." začal, no ja som ho nenechala dohovoriť. „Inak čo? Čo mi spravíš? Zbiješ ma zas ako hada? Nič na čo by som si nezvykla," pokrčila som ľahostajne plecami. On však nič nespravil. Otočil sa a odišiel dolu. Trochu som si vydýchla a odišla som do izby sa Susan. „Ronnie, kde si bola?" opýtala sa ma a hodila sa mi okolo krku. „Bola som niečo skúsiť, ale nevyšlo to," povedala som sklamane. „A ty čo princezná? Čo si robila?" opýtala som sa jej. „Nič, hrala som sa a počúvala som ako sa Tom s maminou zasa hádajú," zafňukala. Vtiahla som ju k sebe a objala som ju. „To nič. Bude dobre," snažila som sa ju utíšiť. Keby ju počul henten kokot plakať, vletel by sem a dostala by som ja aj ona a to už viac krát nedopustím. Stalo sa to raz a viac sa to už nestane. Prishám, že keď sa jej dotkne vlastnoručne ho zabijem. Konečne sa upokojila a ja som ju uložila do postele. Spávala so mnou v mojej izbe. Bála sa ho. Zakryla som ju paplónom a odišla som do kúpeľne. Dala som si rýchlo sprchu a obliekla som sa do pyžama. Pozerala som sa na seba v zrkadle, všade som mala modriny, tvár červenú a opuchnutú a na bruchu sa vytvárala nová a veľká. Povzdychla som si. Ďalšia do zbierky. Staré miznú, nové sa objavujú kadžým novým dňom. Zhasla som svetlo v kúpeľni a ľahla som si do postele k Susan. Zakryla som sa a zatvorila som oči, v tom momente som zaspala.

Ráno ma budil zvuk budíka. Vypla som ho a vstala som z postele. Vošla som do kúpeľne a spravila potrebnú rannú hygienu. Na tvár som naniesla jemnú vrstvu mejkapu a zakryla tak červenú farbu, ktorú chytala a fialovú, ktorá sa zhromažďovala okolo oka. Obliekla som si obyčajné tmavomodré rifle a biele tričko s dlhým rukávom, potrebovala som zakryť modriny na rukách. Medzitým som pomohla Susan. Beriem ju vždy ráno do škôlky. Ešte, že ten cvok ráno nebýva doma. Aspoň sa môžeme v pokoji naraňajkovať. Hodila som do tašky jablko, obliekla som si čiernu mikinu cez hlavu a Susan som pomohla s jej ružovým kabátikom. Obula som si obyčané tenisky a ona balerínky. Vyšli sme z domu a kráčali sme smerom do Susaninej škôlky. Priviedla som ju tam, rozlúčila som sa s ňou a sľúbila jej, že po ňu poobede prídem. Kráčala som so zvesenou hlavou do školy ako každé iné ráno. Odomkla som svoju skrinku a vybrala som si odtiaľ učebnicu a veci potrebné na matiku. Nikdy ma tento predmet nebavil. Čoby, nenávidela som ho. Skrinku som zamkla a spolu so zvonením, som sa vybrala do triedy. Sadla som si úplne dozadu ako vždy a čakala som na príchod ostatných oneskorencov a učiteľa. Videla som ako do triedy vošiel Jason. Jason Bieber. V hlave mi výrilo neskutočne veľa otázok ohľadom Biebera, ktorého som videla včera. Prišiel ako posledný, a tak si sadol vedľa mňa, keďže tam ostalo jediné voľné miesto. Ako vždy. Povzdychla som si. „Ahoj," pozdravil ma. On ma naozaj pozdravil? Nikdy som s ním nehovorila. „Ahoj," zamrmlala som. Ovorila som si zošit a tvárila som sa, že si píšem poznámky, aj keď som robila úplný opak. Rozmýšľala som nad všetkým, len nie nad matikou. Pán Brown rátal na tabuli nejakú trápnu rovnicu, ale nejako som to nevnímala. „Čo keby nám niekto povedal, ako sa ešte inak dá dostať k rovnakému výsledku. Čo tak trebárs slečna Weyton," povedal a ja som zamrzla, pretože som vôbec nevedela o čo ide. Nadýchla som sa. „Nedá sa pán Brown. Táto rovnica nemá iné riešenie, ktoré by nám dalo ten istý výsledok," ozval sa hlas vedľa mňa. „Ďakujem pán Bieber, a vy slečna, dávajte prosím pozor," povedal Brown a ja som len jednoducho prikývla. Vydýchla som si. Otočila som hlavu k Jasonovi a perami som mu naznačila, že mu ďakujem. Mimochodom odkedy on rozumie matike? Vždy sa tvári tak otrávene a príde mi, že nedáva pozor. Možno som sa zmýlila. Prikývol a potom ukázal na svoje oko a hneď na to na mňa. Nechápala som a tak som nechápavo pokrčila ramenami. Povzdychol si a zo zošita matiky vytrhol kúsok papiera a niečo naň písal. Potom mi ho podal.

Tvoje oko, začína ti byť vidieť monokel. Prečítala som si ho. Zarazila som a vytiahla som z kabelky malé zrkadlo. Mal pravdu. Znova som mu poďakovala a on len pokrčil ramenami. Keď konečne zazvonilo na prestávku rozbehla som sa na záchody. Zatrela som monokel a vrátila sa ku skrinke. Celý deň prebehol úplne v pohode. Tak ako každý iný školský deň.

Po škole som vyzdvihla v škôlke Susan a išli sme domov. „Zajtra odchádzame na moju chatu," oznámil nám Tom, ešte len sme sa vyzúvali. Zamračila som sa. Bol štvrtok a on chcel ísť na víkend s nami preč. „Mami, kam to ideme?" opýtala sa jej Susan, keď sme prišli do kuchyne. Posadila som na barovú stoličku a čakala na jej odpoveď. „Ja nejdem zlatko, mám prácu," povedala smutne mama. No zbohom! On sa chystá nám niečo spraviť, keď poslal mamu preč. Ako som už raz spomínala, je to jej šéf. Zbaví sa najprv nás a potom mami. Bože môj. Chcem umrieť.

Ahojte, toto je moja tretia story a ja dúfam, že to bude baviť niekoho čítať :) Kto nie ste zaregistrovaný na wattpade a chceli by ste..je to jednoduché, potom môžete príbehy ohodnotiť alebo okomentovať a pridať si ich do knižnice, a potom vám wattpad pošle upozornenie, že story, ktorú máte v knižnici, bola aktualizovaná, to znamená, že autor pridal ďalšiu časť a vy to budete hneď vedieť. Wattpad sa tiež dá stiahnuť ako appka do mobilu :) Dosť už o Wattpade..Dúfam, že sa niekto nájde, čo bude čítať..dúfam, že sa páčila :) LOve Y♥U GUys!♥-Katherine