He saved us [JBFF SK]

Part 30. "No, you can't."

V minulej časti: „Počkám si na teba," povedal Justin a potom ma pobozkal. Prehĺbila som náš bozk a snažila som sa sústrediť len na Justina, ktorého mesiac neuvidím. Nakoniec sme sa od seba odlepili a ja som zatvorila oči.Žiadny očný kontakt. Takto to bude jednoduchšie. S tvárou premáčanou od sĺz som sa odvrátila od miesta, kde ešte pred pár sekundami stál Justin a odišla som na miesto, kde som sa mala hlásiť. Dostala som samostanú izbu a pár minút na oddych. Potom sa mali začať vyšetrenia.

Brali mi krv, a neviem čo všetko. Pýtali sa ma, či nie som na niečo alergická a podobne. Bolo to dlhé poobedie, pretože sme skončili až niekedy o ôsmej večer. Všetko ma bolelo, lebo na mne kadečo skúšali, tak som bola hodinu v kuse napojená na nejakých smiešnych hadičkách. Pchali do mňa kadejaké svinstvo a podobne.Viete čo za to celé poobedie nakoniec zistili? Nič! A viete, aké lieky mi dali? Presne tie, čo potiahol Jason. Tie, čo som brala doma, aby sa mi nič nesnívalo. To myslím dokáže človeka poriadne nasrať.

Každý deň, ktorý som tam strávila, bol absolútne hrozne dlhý a vôbec nemal konca.

Pár dní som dokonca, prespala takmer celé. Pomaly mi začali znižovať dávky liekov, ktoré som dostávala.

Už som ani nebola toľko napojená na hadičkách. Čím ďalej tým menej som dostávala lieky.

„Nie,nemôžete mi tie lieky úplne vysadiť," protestovala som v jeden deň. Nevedela, som presne aký to bol deň, ani aký to bol dátum a už vôbec som nevedela, koľký deň môjho pobytu to bol.

Nakoľko som niekoľko dní bola úplne mimo. Pretože mi menili zostavu liekov a podobné sračky.

A keď som zbadala, aké svinstvo do mňa pchali, radšej som sa tvárila, že nič nevidím, lebo by som ich musela nechať prepustiť.

„Ale môžem slečna Weyton. Už ich nebudete potrebovať," prehovárala ma sestrička. Nemala som náladu sa s ňou o tom hádať a tak som len nakrčila nos a povzdychla si. Chcela som už odtiaľ vypadnúť,chytiť Justina a už nikdy ho nepustiť. Spravila som chybu, že som ho neposlúchla a bezhlavo som podpísala papiere.

Ale robila som to predsa len pre neho, aby si oddýchol.

No sebe som moc nepomohla.

Unavená som sa zvalila na posteľ s bielou plachtou a bielymi obliečkami.

Zatvorila som oči a modlila som sa, aby som ich otvorila a ocitla som sa v Justinovej izbe, ležala by som vedľa neho.

Tak som ich prosebne otvorila. Bohužiaľ som bola, tam kde aj predtým.Ako hrozne som si priala opustiť konečne to hrozné a nudné miesto. Jediná činnosť, ktorú som tam mohla robiť, bolo čítanie kníh, ktoré som odjakživa neznášala, ale za tú dobu, čo som tam bola som sa to naučila a toľko kníh, čo som prečítala kým som tam bola, som neprečítala hádam ani za celý svoj život. A to je teda čo povedať.

Z pohľadu Justina:

Ronnie je na klinike už cez týždeň aj niečo. Neviem o nej absolútne vôbec nič. A aj keď tam zavolám, nechcú mi o nej dať vôbec žiadne informácie. Ale že vôbec žiadne, nemôžu mi ju dať ani k telefónu. Neviem čo by sa im stalo, keby urobili výnimku. Ako ukrutne som si želal mať ju pri sebe.

Neexistoval pre mňa jediný deň, kedy by som si nebol na ňu spomenul. Až keď odišla som si uvedomil, že ani po tom, čo sa vrátila od Toma, živá , nechcem povedať zdravá, pretože zdravotne na tom nebola veľmi dobre. Kažodpádne, vrátila sa a ani sme sa nedali dokopy.Vlastne sme sa nikdy nedali dokopy. Dosť to teraz ľutujem.

Hrozne mi to dievča chýba.

Jediné správy, ktoré som mal boli, že sa má dobre, že sa lieči a že sa čoskoro vráti domov zdravá. Nič viac mi o nej nechceli povedať.

Bol to večer ako každý iný, odkedy bola preč. Vrátili sme sa z„práce". Dal som si rýchlu sprchu, zatiaľ čo Will objednal pizzu.

Zbehol som dolu za chalanmi, dali sme si pizzu, pivo a dobrý futbal k tomu. Lucasa napadlo, že by sme mohli ísť niekam von. Ako do baru,trocha sa odreágovať od práce a iným myšlienok, ktoré moju hlavu ťažili každučký deň. Súhlasil som, tak som si obliekol rifle, biele véčkové tričko a čiernu mikinu s kapucou. Obul som si čierne supry a mohli sme vyraziť.

Bavili sme sa, čo to sme popili, ale stále som bol pri zmysloch. Stretol som nejakých starých známych a podobne. Na Jasona sa tam lepila nejaká super baba. A ostatný sa mi nejako po troch vodkách stratili z dohľadu.

„Nalej mi ešte jednu," kričal som na barmana, aby ma vôbec počul. Bar bol plný, samozrejme. Ako inak. Ešte v živote som ten bar prázdny, ba! Ani poloprázdny nevidel. A silno pochybujem o tom, že sa tak niekedy stane.

Braman na mňa len prikývol a nalial mi ďalšiu vodku. Podal som mu peniaze, nalial pohárik do seba a pozrel sa na hodinky. Boli tri ráno aj nejaké drobné. Chcel som ísť nájsť ostatných, aby sme išli domov, lebo sme tam celkovo strávili pekelne dlhý čas.Konkrétne od deviatej. Už ma to tam nebavilo, a keď som chalanov ani po ďalšej hodine nenašiel, rozhodol som sa, že domov pôjdem sám.

Hneď ako som vyšiel von, zapol som si zips na čiernej mikine. Striaslo ma od zimy a z mojich úst sa vydral von obláčik pary, ktorý sa stratil niekde nad mojou hlavou.

To bol tiež veľmi múdry nápad obliecť si v novembri len mikinu a žiadnu bundu. Výborne Bieber, poďakuj sa potom sebe samému,keď budeš doma ležať so zápalom pľúc a nebudeš sa vládať ani pohnúť. Ozvalo sa moje svedomie. Väčšinou sa ozve vtedy, keď ho človek potrebuje počuť vo svojej hlave najmenej.

Skoro som zinfarktoval, keď mi po tej nočnej ceste zazvonil mobil.Pokrútil som hlavou a vybral som ho z vrecka. Myslel som si, že to bol Jason. Že konečne zistili, že tam nie som a hľadajú ma.

Mohol som dúfať, ale márne. Na obrazovke svietilo úplne iné číslo a ja som v tom momente zabudol dýchať. Nasucho som prehltol, prešiel som prstom po obrazovke a zodvihol som.

„Prosím,"ozval som sa so zatajeným dychom.

Z pohľadu Ronnie:

Prebudila som sa na hroznú bolesť brucha. Myslela som si, že je to z tých tabletiek, ale potom mi došlo, že v ten deň som takmer žiadne tabletky neužila. Snažila som sa na to nemyslieť, aby to prešlo,no keď som sa na posteli už pol hodinu zvierala v bolestiach,povedala som si, že už to nezvládnem.

V neprestávajúcich bolestiach som sa pomaly postavila z postele a snažila sa dostať k dverám. Rukami som sa držala za brucho a až po pár sekundách som si všimla krvavé stopy za mnou a na posteli.Napadlo ma, že sa mi dostavili moje dni. Predsa len, som nevedela,aký bol dátum. A takéto bolesti som mávala tiež. Dám si tabletku a bude to v pohode. Len, som sa najskôr musela dostať k dverám. Dotackala som sa tam a rukou som búchala na dvere, ktoré boli ako inak, než zamknuté.

Nevydržala som bolesťou už ani stáť na vlastných nohách. Spadla som na zem a po pár sekundách som počula šramotanie kľúčov a hneď na to sa sestrička objavila vo dverách.

Vykríkla,keď ma našla na zemi sedieť v kaluži krvi a videla krv na posteli a aj na zemi. Upokojila som ju, že som len dostala menzes, že je všetko v pohode. No aj tak ma odviedla do ordinácie. Bolesti brucha stále neprestávali a ja som už nevládala ani držať oči otvorené. Potrebovala som sa dostať do izby, dať si sprchu,postarať sa o seba a pred spánkom si dať tabletku. Všetko by bolo fajn.

Sestričkami dovolila odísť na izbu, dala mi tabletku a povedala mi, že o pol hodinu ma čaká v ordinácii. Dala som si sprchu a spravila som všetko, čo bolo potrebné. Medzitým mi upratali izbu.

Vrátila som sa do ordinácie. Po tabletke mi už bolo oveľa lepšie.

Sestrička trvala na tom, že mi spraví sono. Nenamietala som, nemala som dôvod.

„Ehm,slečna Weyton," nadýchla sa.