He saved us [JBFF SK]

Part 44. "I was mad"

V minulej časti: Vrátila som sa späť do Danielovej izby, kde som našla spať Daniela a rovnako aj Justina. S knižkou spadnutou na hrudi. Daniel bol schúlený na Justinovej hrudi, Justin ho jednou rukou držal a druhá mu visela z postele. Zachichotala som sa, vytiahla som mobil a odfotila som si ich. Už ich viac neopustím. Nikoho z nich.

S Danielom som zostala ešte dva dni, kým sa neuzdravil aspoň natoľko, aby to jeho rodičia s ním zvládi. Bethy mi navrhla, aby som s deťmi zostala aspoň cez víkendy. S Leou a Thomasom to bolo o niečo horšie.

Justin spal vedľa Daniela a ja som zostala hladná. Tak som zišla dolu do kuchyne a zo zvyku, som začala robiť raňajky. Lievance a čaj. Ako obvikle. Počula som detský džavot. Schádzali dolu po schodoch.Zostala som stáť pri stole ako obarená, lebo som vôbec nevedela,čo mám robiť. Ja viem, že som ich opustila, ale vážne som nemala na výber. Rozprávali sa o niečom dôležitom, obaja prestali rozprávať, keď ma zbadali, ako stojím v kuchyni.

„Čo ty tu dopekla robíš?" vyprskla na mňa Lea. „Hej, pozor na ústa," zodvihla som ukazovák a pohrozila som jej. Nemala som to robiť. Nie som viac jej opatrovateľka. Nie som tu na to, aby som ich vychovávala. Teraz tu na to majú rodičov. „Už ma nikdy nepoučuj. Nemáš tu čo robiť. Veď si nás opustila. Môžeš sa teraz hrať na veľkú hrdinku, lebo si zachránila Daniela. Máš čosi chcela, všetci vedia, že existuješ. A teraz môžeš odísť!"vykrikovala po mne Lea. Smutne som pokrútila hlavou. „Lea dosť!"okríkol ju Thomas. „Ona to pochopila," držal ju za ruku Thomas. „Poď do izby. Nemusíme tu s ňou byť," povedal Thomas a potlačil Leu smerom ku schodom. Zvesila som hlavu a sadla som si na stoličku. Hlava mi padla do dlaní a z očí mi vypadlo pár sĺz.Bolelo ma, keď o mne takto rozprávali predomnou. Bolelo to od niekoho, koho ozaj ľúbite. Zostala som sedieť za stolom, aj ma prešla chuť do jedla. Po chvíli som započula kroky na schodoch atak som si rýchlo utrela slzy, nech by to bol ktokoľvek, nechcela som, aby videl, že plačem.

„Ronnie?"

Pomaly som zodvihla hlavu hore. „Thomas?" opýtala som sa prekvapene.Bol posledný, koho som tu čakala. „Môžem si prisadnúť?"kývol smerom k stoličke, ktorá bola vedľa mňa. Len som prikývla utrela som si nos. „Ronnie, ja chcem sa ospravedlniť za Leu. Vieš ona tvoj odchod znášala veľmi zle. My všetci, ale Leu to dosť poznačilo. Ona, vieš videla v tebe vzor," povzdychol si Thomas. Rozpráva príliž dospelo na to, že má toľko málo rokov. „Vzor?" smrkla som a zahryzla si do spodnej pery. „No vzor. Párkrát sa nás naša súkromná učiteľka pýtala, čím chceme byť, keď vyrastieme. Ja som povedal, že by som chcel byť cestovateľ. Lea povolanie nedefinovala. Povedala, že keď vyrastie,chce, aby z nej bola taká dobrá mama, ako si ty," povedal Thomas a hral sa s prstami na rukách. „Čo povedala?" skoro som vypľula dušu, keď mi toto povedal. „Musím to opakovať? Chce sa mi plakať, keď ti to hovorím," povedal a povzdychol si. „Nie,nie. Samozrejme, že nie. Ja len nedokážem uveriť tomu, čo si mi teraz povedal," zašepkala som poslednú vetu a z očí sa mi začali valiť slzy. Ja som nikdy nevedela, že pre nich znamenám až tak veľa.

„Hneval som sa," povedal Thomas. „Huh?" pozrela som sa na neho nechápavo. „Keď si odišla. Hneval som sa," povedal znovu. „Ja viem, ale-" „Chcem len, aby si vedela, že už sa nehnevám.Viem, že to tak chceli naši. A tiež viem, že by to bolo oveľa horšie, keby sme sa spolu museli lúčiť," hovoril so slzami v očiach. „Nie, už nič nehovor. Stačí. Ja viem. Poď sem,"usmiala som sa a so zaslzenými očami som ho stiahla k sebe do náručia. „Tak hrozne si vyrástol. Chcem len, aby si vedel, že ťa ľúbim. A aj keby nás delili tisícky kilometrov, stále ťa budem ľúbiť. Dobre?" pohladila som ho po vlasoch a odtiahla som ho od seba, aby som mu mohla vidieť do tváre. „Dobre?" opýtala som sa znova a utrela som mu slzy, od ktorých mal mokrú tvár. Len jednoducho prikývol.

„Dobre."

„A Ronnie?" otočil sa na mňa, keď odchádzal ku schodom.

„Huh?"pozrela som sa na neho.

„Musíš jej dať čas. Ona ti to odpustí," povedal a potom odišiel. Len som jednoducho prikývla a potom som išla hore aj ja. Skontrolovať Justina a Daniela.

„Nemôžem s nimi byť cez víkendy. Ja, vieš Bethy, znova som našla, to čo som dlhé roky hľadala, a to čoho som sa vzdala, keď som sem išla.A už to nehodlám znovu stratiť," s úsmevom som sa pozrela smerom k Justinovi, ktorý sa hral s Danielom na lietadlá a tak spolu lietali po celej obývačke. „Rozumiem, ale budú sa na mňa hnevať," povedala a povzdychla si. „Vezmem to na seba,"povedala som a stále som nespúšťala zrak z nich dvoch. „Nie, to už nedovolím. Ledva si si ich znova získala. Nemôžem dovoliť, aby ťa nenávideli za to, že si odišla," pokrútila Bethy nesúhlasne hlavou. „Možno bude lepšie, keď ma budú znova nenávidieť. Aspoň to potom pre nich nebude také ťažké,"povedala som so slzami v očiach a tentokrát, som sa pozerala na Bethy. „Nie, Veronica prosím. Bola si tu najdlhšie zo všetkých opatrovateliek, ktoré sme tu kedy mali. Oni ťa zbožňujú,"usmiala sa smerom k Danielovi, ktorý sa tentokrát s Justinom váľali po koberci a vydávali zvláštne zvuky. „Aj ja ich, ale naozaj musím odísť. O pár týždňov sa Justin bude musieť vrátiť do štátov a ja pôjdem domov s ním. Je tu krásne a milujem to tu,ale už nechcem viac utekať pred svojím osudom. Milujem ho a nemôžem ho znova nechať ísť. Už som to urobila veľakrát a ver mi, nechcem spraviť tú istú chybu znovu," povedala som a založila som si ruky na prsiach.

„Rozumiem, len neviem. Povedz mi. Chceš sa tentokrát s nimi rozlúčiť?"opýtala sa ma. „Ja ešte sama neviem," povedala som s povzdychom, načo Bethy len chápavo prikývla.

„Ja, chcem ísť za nimi," povedala som a ukázala som hlavou kJ ustinovi a Danielovi, ktorí ešte stále ležali na koberci. „Jasné," prikývla Bethy. Prešla som okolo nej a kráčala som smerom k nim. Sadla som si na koberec a sledovala som, čo vlastne robia. „Ahoj. Môžem sa pridať k vám? Nech už je to čokoľvek čo robíte?" zasmiala som sa. „Hráme sa na tajných agentov. To dievčatá nevedia," zasmial sa Daniel a začal sa plaziť po zemi.Urazila som sa. „To je pravda. Dievčatá sa nevedia hrať na tajných agentov," mykol plecami Justin. Asi si myslel, že tým totúto tému definitívne uzavreli. Ale ja som sa chcela hrať s nimi.Ja viem, že je to možno trochu detinské, ale bolo mi na nič z toho, že ma z toho chceli vynechať.

„Pozor, tam vidíš? Niekto nás sleduje. Musíme teraz byť opatrnejší,"zahlásil Daniel a plazil sa popod stolom. „A hlavne musíme byť potichu," zašepkal Justin a plazil sa za ním.

„Pššt,"ozvala som sa, keď som sa plazila za Justinom. „Hej, čo ty tu robíš? Dievčatá nevedia, ako byť tajným agentom," zamračil sa Daniel. Aspoň bolo vidieť, že už je v poriadku. Jeho teplota bola opäť v normále a kašeľ ho už tiež netrápil. Som rada, že sa z toho dostal.

„Možno máš pravdu. Ale rozhodne viem, ako byť tajnou agentkou,"povedala som a pokračovali sme v plazení. „Váu!" vyhlásil Daniel a Justin sa na mňa s údivom otočil. Žmurkla som na neho a usmiala sa. „A teraz musíme byť potichu. Prebehnite a skryte sa tamto. Ja vám budem kryť chrbát," šepky som ukázala za gauč.„Obaja prikývli, ostražito sa postavili a s rukami natiahnutými pred sebou, akoby držali zbraň prebehli za gauč a zostali tam.Daniel sa vyklonil, pozrel sa za mňa, akože mi tentokrát kryje chrbát on a ja som mala prebehnúť k nim. Prikývla som. Postavila som sa, bežala som ku gauču a keď som bola bližšie, spravila som kotrmelec a skončila som až pri Justinovi. „Dosť dobré,"híkal Daniel. „Perfektné," pošepkal Justin a usmial sa na mňa. „Vravela som," žmurkla som na nich s úsmevom. 

Ahojte :) Krásne prázdniny Vám všetkým! ♥ LOve Y♥U GUYs!♥-Katherine