He saved us [JBFF SK]

Part 15. "I love my job!"

V minulej časti: Pretožebývam na prízemí, mám vonku niečo ako terasu, takže som ichešte pustila na chvíľu von. Kým oni boli vonku, ja som saprezliekla do pyžama, následne ich pustila späť dnu, umyla sa aišla som spať.

Ráno ma zobudil zvuk môjho budíka. Päť hodín ránoa ja vstávam do práce. Vypla som ho a postavila sa z postele.Vypustila som psov von a zatiaľ som si spravila jedlo do práce.Potom som sa umyla, namaľovala a obliekla sa. Vzhľadom na to, že vpráci som v bielom plášti, nepotrebujem vyzerať nejak veľmiextravagantne, ale ja si už raz na také veci potrpím. Obliekla somsi tmavé úzke rifle a na vrch som si dala obýčajnú bielu blúzku.

Obula som si čierne balerínky a pozrela som sa dozrkadla. Zhlboka som sa nadýchla a následne som vydýchla.

Teraz by tu mala byť so mnou Susan, motať sa mi prinohách a stále mi dookola opakovať, že ak si nepohneme, nestihneškôlku. Ktovie, ako sa má. Keď sa vrátim z práce, zavolám im.

Desiatu som hodila do čiernej tašky a psov pustiladnu.

Hodila som na seba šedý šál a čierne sako. Vonkunie je veľmi zima, pretože je ešte len jeseň.

Nemala som rada jesenné počasie. Stále len prší aprší. Keď neprší tak fúka a občas obe naraz.

Zobrala som si kľúče od auta zo skrinky na chodbe askontrolovala som, či mám v taške všetko čo potrebujem. Potomsom si už len zobrala tašku s notebookom, vyšla som na chodbu azamkla za sebou dvere.

Vonku bola ešte tma a moje strieborné náramkovéhodinky ukazovali za desať minúť šesť hodín ráno. Stihla somto relatívne rýchlo. Tým pádom mi zostal čas aj na kávu zoStrarbucks.

Vyšla som von z vchodových dverí a už z diaľky somodomykala svoje auto, ktoré som parkovala pred bytovkou.

Neznášam jeseň. Oranožovočervené listy, ešte ktomu aj mokré na mojom prednom skle. Nenávidím to. Nenávidím.Rukou som ich odhrunula a následne som si hodila tašky do auta.Sadla som si na predné sedadlo a naštartovala som.

Stála som na červenej na ceste do Starbucks, keď mizazvonil mobil. Kto by mi mohol volať ráno o siedmej? Ľavou rukousom ho vytiahla z kabelky a prečítala si meno na displayi. Bol tojustin. Je to už nejaká doba, čo sa mi na displayi objavilo totomeno. Trochu som sa pousmiala a zodvihla som. Ľavou rukou som simobil pridržiavala pri uchu, a keď nabehla zelená, musela som sihlavu spolu s mobilom opreť o plece, aby som mohla aj telefonovať,aj šoférovať.

„Ráno," povedala som, keď som zodvihla.

„Dobré ráno," ozval sa Justin. Nakoľko sa mišoférovalo v celku zle, tak som mobil dala na reproduktor apoložila ho na sedadlo spolujazdca, priamo veľa mojich tašiek.„Prečo mi voláš tak skoro ráno?" opýtala som sa ho.

„Myslel som, že stihneme rannú kávu," povedal aaj keď som ho nevidela, mala som pocit, že sa usmial.

„Takfajn, mám ešte nejakú pol hodniku do plusu. Síce som si myslela,že sihnem ísť na nákup, ale dobre. Kvôli tebe to odložím napoobedie, keď bude obchod plný ľudí," už teraz mi z toho bolona zvracanie. Neznášala som to. Ľudia z práce poobede, v nákupnomcentre. Je ich tam vždy more a človek by potreboval nejakú zbraň,aby tadiaľ mohol prejsť bez toho, že osemtisíckrát povie„Pardon," a narazí do niekoho iného nejakou časťou tela.Výborne, už teraz sa neviem dočkať. „Starbucks?" opýtal sama Justin. Pousmiala som sa a prikývla som. Buď vedel, že tamidem, alebo si len tipol.