He saved us [JBFF SK]

Part 17. "Done"

V minulej časti: „Fajn,tak za dvadsať minút," povedal a položil. To som si zasa na sebauplietla bič.

Keďže mi stále zostávalo dvadsať minút, využilasom čas a zavolala som Susan.

„Haló?" ozvalo sa z druhej strany. „Oci? Daj miprosím Susan," povedala som jednoduho. „Je vo vani. Poviem jej,že si volala," povedal otec a povzdychol si. „Fajn. Ahoj."

Áno vyhýbam sa rozhovorom s ním. Ja viem, že robímchybu, ale nemám dobrý pocit, keď to je ako to bývalo dávno. Uždlho to tak nebolo a ja mám strach, že to urobí znova. Že maopustí.

Z mojich myšlienkových pochodov ma vyrušil zvukzvončeka. Justin. Povzdychla som si, a odkráčala som z kuchyne nachodbu. Po dlhom nádychu som vydýchla a otvorila som dvere.Nahodila som úsmev a pretvárka sa mohla začať.

Hneď ako som ho zbadala, zadrhol sa mi dych.

„Ahoj," usmial sa na mňa.

„Ahoj," tiež som sa na neho usmiala. Pustila som hodnu a zatvorila som dvere. Spravila som kávu, ktorú sme pili vobývačke a rozprávali sme sa. Pre mňa to bol trochu nútenýrozhovor, ale myslela som na Jasona, ktorému som dala sľub.

„A čo Susan?" opýtal sa ma po chvíľke. Zamrzlasom. Nevedela som, čo mu mám povedať.

„Ehm, pred tým než si prišiel som jej volala, alebola vo vani a otec mi sľúbil, že jej povie, nech zavolá,"povedala som mu pravdu. Vlastne som ani nemala riadny dôvod vymýšľaťsi nejaké nezmyselné klamstvá.

„Aha," povedal napokon. Potom sme sa ešterozprávali. Asi tak po hodine a pol sa Justin zodvihol zo sedačky.

„Kam ideš?" opýtala som sa ho zvedavo. „Mámenejakú prácu dnes večer," povedal rýchlo a náhlil sa k dverám.

Následovala som ho.

„Tak ja idem. Vďaka za kávu a tak podobne. Ahoj."

„Justin," chytila som ho za rameno, keď už otvráldvere. Otočil sa ku mne so zdvihnutým čelom. „Huh?" oblízolsi pery.

„Dávajte si pozor," povedala som ustarostene sdlhým výdychom. Len sa pousmial.

„Áno mami!" zasalutoval a potom prešiel cez dvere.Zasmiala som sa a pokrútila som hlavou. „Poď sem ty magor,"zasmiala som sa znova a vtiahla som k sebe do objatia, čo on sícenečakal, ale ani sa tomu nebránil. Naopak, mala som pocit, že saškerí. Cítila som ako mu pomaly a pokojne bije srdce. Bol úplnepokojný, narozdiel odomňa. To moje bilo ako splašené, mala sompocit, že mi vyletí z hrude. Nakoniec som sa od neho odtiahla a onodkráčal preč. Poslednýkrát sa na mňa otočil, usmial sa aodišiel. Zatvorila som dvere a vrátila som sa do obývačky asledovala som telku. Potom som trochu upratala a spravila som sijednoduchú večeru v podobe špagiet. Zjedla som svoju porciu,ostatné som odložila do chladničky a pustila som psov von. Už sami nikam nechcelo chodiť. Pozrela som si ešte nejaký nepodstatnýprogram v telke, a keď som sa chystala ísť do sprchy, zazvonil mimobil. Zodvihla som bez toho, aby som sa pozrela na meno volajúceho.

„Áno?" ohlásila som sa a napúšťala som si vaňu.„To som ja Susan," ozvala sa. Pousmiala som sa. „Ahoj zlatko,tak ako sa máš?" opýtala som sa a odišla som do obývačky, abynás nerušil zvuk tečúcej vody. Sadla som si do kresla a vyložilasom si nohy. „Celkom fajn. Mám samé jadnotky v škole, ocko je namňa hrdý a mám zasa nových kamarátov," povedala tenkýmhláskom. Pri tej predstave sa mi chcelo plakať. Tlačili sa mi slzydo očí, lebo moja malá sestra, už nebola taká malá. Začalachodiť do školy, má konečne kamarátov a je tam šťastná. To jehlavné. „Tak to je dobre zlatko."