He saved us [JBFF SK]

Part 19. "You are tired"

V minulej časti:Všetkýchsom ich skontrolovala, porozprávala sa s nimi chvíľku. Vrátilasom sa do kancelárie, objednávala som lieky, čítala som správy zvyšetrení, na ktorých boli. Všetko mám zatiaľ pod kontrolou,vlastne ten deň v práci vôbec nebol taký vyčerpávajúci. Celkompohoda.

Po týždni:

Prešiel týždeň odkedy sú chalani preč, a dnes jeten deň "D", keď konečne môže Tami opustiť kliniku.

„Tak čo Tami? Máš všetko zbalené?" pýtala somsa jej v to ráno, a stála som v jej izbe. Nič nepovedala, len sazahľadela na posteľ, kde pred tým spávala, tuhšie v ruke zovrelatašku, v ktorej bola pobalená a ľahko prikývla.

„Môžeš bývať zatiaľ u mňa, keby si chcela,"navrhla som jej, keď sme sedeli u mňa v aute.

„Je to od vás pekné, ale ďakujem," povedalapotichu a ani sa pri tom na mňa nepozrela. Zasmiala som sa, keď somsi uvedomila, že mi vyká. Nechápavo sa preto na mňa pozrela.

„No nemusíš mi vykať. Ja som Ronnie," usmiala somsa na ňu.

„Fajn," povedala potichu.

„Mohla by si mi prosím zastaviť pri tomto bankomate.Vytiahnem si peniaze," povedala a už si odopínala pás. Prikývlasom a zastavila pri bankomate.

„Naozaj ďakujem doktorka Ronnie. Za všetko čo sipre mňa urobila. Za to, že si sa mi ponúkla na bývanie, alepotrebujem nový začiatok, a v tejto krajine to nebude. Chcemcestovať a na účte mám od môjho otca a od starkej dosť peňazí.Naozaj veľmi ďakujem," povedala so slzami v očiach a hodila sami okolo krku. Tuho som ju objala.

„Nie je zač. V taške máš moje číslo, tak sa mipotom niekedy ozvi. Prajem ti veľa šťastia," šepla som jej doucha. Prikývla, zobrala si veci a sadla na autobus. To boloposlednýkrát čo som ju videla a bola najšťastnejšia odkedy somju poznala.

Od môjho rozlúčenia s Tami ubehlo zopár týždňov.Zatiaľ sa mi neozvala, ale to ani chalani. Už mám o nich naozajstrach. V práci mi pridelili nového pacienta. Volá sa Hector.Zatiaľ o ňom nič moc neviem až na to, že má dvadsať a jehoproblém spočíva v neustálom kričaní. Nikto nevie prečo a kvôlitomu sa na mojom oddelení vytvárala protihluková miestnosť. PreHectora. Robím čo môžem a za tých pár týždňov čo ho mám nastarosti som mu vystriedala dva druhy liekov, zatiaľ žiaden z nichnepomáha.

„Susan, zlatko. Ako sa máš?" pýtala som sa jej,keď mi telefonovala v jeden piatkový večer.

„Dobre, ocko ťa pozdravuje a pýta sa, či tento rokbudú Vianoce u nás."

„Pozdrav ho odomňa a povedz mu, že ešte uvidím,podľa toho, ako to pôjde v práci, pretože tam toho mám terazveľmi veľa zlatko," povedala som unavene.

„Ronnie, ty si unavená," podotkla Susan. Malapravdu, bola som unavená na smrť. S Hectorom je to veľmi ťažké.

„Trošku zlatko. Je toho v práci veľa, ale s tým sity nemusíš robiť starosti. Tak pozdrav ocka a odkáž mu, že to stými Vianocami ešte uvidím. Ľúbim ťa Susan," zatvorila somoči a pretrela som si rukou tvár.

„Aj ja ťa ľúbim Ronnie," povedala predpokladám súsmevom a potom som položila. Požmolila som si oči, vypustila sompsov ešte na chvíľku von a sadla som si na sedačku v obývačke.Malú chvíľu som tam len tak sedela so zatvorenými očami. Potomsom pustila psov dnu, obliekla som si Jasonovu mikinu, lebo mizostala zima. Keď som mala namierené do kúpeľne, zatočila sa mihlava.

Celá moja obývačka sa krútila somnou pridržiavalasom sa stien, až som sa konečne dotackala do kúpeľne, kde somzapila tabletku od bolesti hlavy a vrátila som sa do obývačky.Aspoň som to mala v pláne, ale tabletka nezaúčinkovala takrýchlo, akoby som chcela. Keď som vychádzala z kúpeľne, zatmelosa mi pred očami, nestihla som sa ničoho zachytiť. Posledné čosi pamätám, je tá tma a ten pocit, že letím k zemi potom tvrdýnáraz hlavy a vlastne celého tela a potom už nič. Zostala tma.

Prebrala som sa na zemi mojej chodby. Pozbierala som sazo zeme, pozhasínala som v byte a padla som do postele.

Stála som pri maminom jazere a sledovala som západslnka. Za mnou sa ozval hlas. „Ronnie," zašepkal moje meno. Ničviac nepovedal, len moje meno. Otočila som sa za ním. Stál včiernych rifliach, tmavomodrej košeli a čiernych teniskách.Vyzeral nádherne. Nešla som za ním. Zostala som stáť na mieste aotočila som sa naspäť k jazeru. V rukách som držala urnu plnúpopolu. Bolo na nej vyrité jeho meno. Bola som na jeho pohrebe.Vedľa mňa stáli chalani. Vrátili sa z tej ich dlhej cesty anamiesto suveníru mi priniesli mŕtveho Justina. Po lícach mistekali horúce slzy a moje ruky sa triasli.

Roztrasenými rukami som pomaly otvárala jeho urnu,pripravená rosypať jeho popol. Avšak jeho potetované ruky zozadupristáli na tých mojích a tým ma prinútili otočiť hlavu zaním. Zapozerala som sa do jeho očí a zadrhol sa mi dych. Cez slzyv očiach som ho síce videla rozmazane, ale bol to on. Jeho rukypristáli na mojich bokoch a tým, že už nedržal moje trasúce saruky, urna mi z nich vypadla a popol sa z nej vysypal na zempodomnou.

Rukami na mojích bokoch ma otočil k sebe. Moja ruka sizamotala prsty do jeho vlasov, a druhá ho držala okolo krku. Jednaz jeho rúk sa posunula vyššie, až skončila na mojom líci. Mojeslzy zrazu zmizli a ja som ho videla celkom jasne. Bol krajší nežinokedy. Bol nádherný. Ešte predchvíľou moju trasúce sa rukyboli zrazu pevné. A môj zadrhávajúci sa dych zastavil zvuk jehotlčúceho sdrca.

„Si to ty?" opýtala som sa pozerájúc do jeho očí.

„Áno," odpovedal potichu a usmial sa.

„Ty si skutočný," skonštatovala som udivene,pretože ešte predchvíľou som mala rosypať jeho popol.

„Samozrejme, že som skutočný, a môžem ti todokázať," pošepkal mi, naklonil sa ku mne bližšie, tak, žesom cítila jeho teplý dych na mojej pokožke. Pobozkal ma. Zrazu sami pod rukami začal rozpadávať. Zrýchlil sa mi dych a moje očizaplavili horúce slzy.

„Justin!" vykríkla som, keď úplne zmizol. Zem podmojími nohami sa začala rovnako rozpadávať. Stratila som pevnúpôdu pod nohami a padala som do prázdna. Vrieskala som a snažilasom sa niečoho zachytiť, ale bolo neskoro.

Niekto ma šklbal za plece a silno mnou triasol. Myklasom sa, zvreskla som a posadila sa na posteli. Vedľa mňa sedelvyplašený Justin a ja som zacítila horúcu slzu, ktorá stiekla pomojom líci.

„Ronnie," oslovil ma a celá roztrasená som mupadla do náručia. Pozrel sa mi do očí a zotrel mi slzu z líca.Potom som tvár zaborila do jeho pleca a on ma stále pevne držal vjeho mocnom objatí. Cítila som jeho vôňu a snažila som saupokojiť svoj priveľmi zrýchlený dych a tep. Odtiahla som sa odjeho pleca a pozrela som sa mu do tváre, zatiaľ čo on hladilrukami môj chrbát.

„Si skutočný?" opýtala som sa ho a z očí mivypadli ďalšie slzy. Len jednoducho prikývol. Ďalej som ničnehovorila. Nechala som ho, nech ma obíma. Nechala som ho, nech machráni.

Uložil sa so mnou do postele. Zaspávala som otočenátvárou k nemu, zatiaľ čo on, mal ruku obmotanú okolo mojichbokov.

Nechala som ho nech ma chráni a dúfala som, že to nielen sen.

Sorko za to, že časť nebola skoro dva týždne a nejdem sa vyhovárať na nič ..proste sorko no :(...tak ale hádam sa aspoň páčila :) Votes&Koments LOve Y♥U GUys!-Katherine♥