He saved us [JBFF SK]

Part 53. "Sure"

V minulej časti: A neskutočne sa mi páčila tá predstava o našom prvom spoločnom dome. S nádherným výhľadom na jazero, s obrovskou záhradou plnou detských atrakcíí, a rozhádzaných hračiek všade naokolo. Veľkou terasou, kde sa zmestí obrovská kopa našich priateľov, a blízkych. Nemohla som sa dočkať, keď tam rozbalím poslednú krabicu, sadnem si unavene na gauč, vyložím si nohy na konferenčný stolík a poviem si: „Vitaj doma,".

Pár mesiacov sme sa naťahovali s papiermi okolo domu, pozemku a všetkých možných potvrdení, kým sme mohli začať riešiť projekt. Trvalo to naozaj dlhú dobu. Emily aj Luna vedeli chodiť, rozprávať a učili sa nové veci, ktoré im život prinášal. Rozrozprávali sa veľmi rýchlo a opakovali snáď úplne všetko čo počuli. Takže sme si museli dávať pozor na to, čo povieme. Po rýchlom lete prišla nádherná jeseň a s ňou moje dvadsiate piate narodeniny,ktoré som oslávila v kruhu mojej rodiny. Keď sa vrátim späť,všetko toto sa odohralo pred ôsmimi rokmi. Vtedy ma Jason zachránil. Už je to tak hrozne dávno. Som rada za ten deň, keď nás Tom odviezol do tej smradľavej diery. Nebyť toho, ešte dnes by som sa s ním súdila. Teraz proste a jednoducho zmizol. Myslím tým pre verejnosť. Inak všetci dobre vieme, kde je. Alebo skôr nie je. Táto etapa je už ale dávno za mnou.

Jeseň ubehla ešte rýchlejšie ako leto. Večery boli krátke a chladné,už sa ani nedalo večer moc sedieť vonku a sledovať hviezdy, čo sme robievali s Lunou a Emily každý večer pred spaním. Vonku bola skoro tma a zima. Radšej som im v izbe urobila vlastné hviezdy. Od otca dostali plyšiakov, ktorým svietil chrbátik a na tmavej nočnej stene sa vytvárali hviezdičky. Čítavala som im rozprávky a spievala uspávanky. No najradšej som mala, kúpanie. Milovala som im umývať hnedé vlásky, miestami troška bledšie, vyťahané od slnka. Ten pohľad na ne, ako sa hrajú, špliechajú na seba vodu malými šikovnými rúčkami, bol k nezaplateniu.

V jeseni sme boli cez deň stále vonku. Chodili sme na prechádzky, hrať sa do parku na pieskovisko. V záhrade sme spolu hrabali lístie a potom doňho obidve nadšene skákali a znova ho radostne rozhadzovali. Čas s nimi bol pre mňa neuveriteľne vzácny a krásny. Všetko čo sme robili, ši obidve naplno užívali. Keď bol Justin doma, boli neustále s ním. Odmietali chodiť spať, kým nebol doma a neboli si isté, že je v poriadku. Tak veľmi ho milovali. Vždy jedenkrát do týždňa sa Justin vracal domov veľmi neskoro. Pre dvojičky to bolo ťažké zaspávať s vedomím, že ich hrdina, ich najlepší ocko na svete nie je doma. Ale nemohla som im dovoliť zostať tak dlho hore. Preto, vždy keď prišiel ten deň, boli sme dlhšie vonku, aby boli unavenejšie. Naháňala som sa s nimi a podobne. Brávala som ich na dlhé prechádzky. Alebo vyvenčiť nejakého psíka z útulku. Pretože obidve milovali zvieratá. A keď sme sa vrátili domov, urobila som im ich najobľúbenejšie jedlo. Palacinky. Po večeri, som im dopriala aj pol hodinu vo vani a potom dokonca dve rozprávky na dobrú noc. Inokedy bola len jedna. Uistila som ich, že ocko je v poriadku a že sa vráti domov už čoskoro. Ale, že ony už musia spinkať, lebo to bol dlhý deň. A tak nakoniec sediac na koberci medzi ich dvoma menšími postieľkami a držiac ich obidve za ruky od únavy zaspali. Ani sme nestihli narátať prvé tri hviezdy svietiace nad ich hlavami. Keď zaspali, dala som im pusu na dobrú noc a potom som sa sama osprchovala a po dlhom dni som unavená rovnako ako dievčatá,padla do postele. Niekedy som ani nevydržala byť hore, kým sa Justin vrátil z práce domov. Taká som bola zničená a unavená. Inokedy aj napriek tomu, že sme boli obaja na smrť vyčerpaní sme sa venovali jeden druhému a dopriali sme si trochu lásky.

Po tej chladnej a upršanej jeseni konečne prišla vytúžená zima.Vonku bola konečne poriadna zima a dievčatá sa konečne oficiálne zoznámili so snehom. Na počudovanie sa im páčil. Aj napriek tomu, že bol studený. Stavali sme spolu s Maxom a ostatnými snehuliakov a robili snehových anjelikov. Tu v Kanade bola zima vždy nádherná hrozne mi chýbala studená zima. Na prelome novembra a decembra sme konečne mohli začať pomaly realizovať projekt. Čo sme aj urobili. Úplne sme ho dokončili, a zhodli sme sa na tom, že na jar sa náš vysnívaný domček pre našu veľkú a krásnu rodinu môže začať stavať.