He saved us [JBFF SK]

Part 29. "I'll miss you too."

V minulej časti: Keďsme večer išli spať, dala som si tabletku a pomaly som zaspávala.Justin mi však pred tým stihol vnúknuť myšlienku o tom, aby somsi tabletku na ďalší deň skúsila nedať. Aby sme videli, ako somna tom a podľa toho sa zariadili.

Snažil sa mipovedať ešte niečo, ale ja som ho už nepočúvala. Zaspala som abola tu ďalšia bezsenná noc.

V ten deň som sateda definitívne rozhodla, že odídem z práce. Aj keď som malaisté pochyby, ako to bude s peniazmi napríklad. Justin mi povedal,že sa nemusím vôbec o nič báť. Najskôr som nesúhlasila s tým,že mi Justin bude dávať peniaze, ale potom ma nejako presvedčil.

A tak som napísalavýpoveď a len s veľkými obavami som ju napokon odniesla nakliniku, kde ju riaditeľ len veľmi nerád podpísal. Zo začiatkusa ma snažil presvedčiť, no ja som mu dávala všetký možnéargumenty, aby mi dal pokoj a nerobil mi to ešte horšie ako tobolo.

Ešte v ten deň maJustin prinútil, aby som s ním zašla nejakému super extraparádnemu doktorovi, ktorý mi pomôže.

Sedela som u neho vpracovni plnej divných, ževraj cestovateľských a zberateľskýchpredmetov na červenej kožennej pohovke a snažila som sa rozprávaťčo sa mi stalo. Samozrejme som o tom hovorila, len ako o snoch. Kebysom povedala, že sa to naozaj stalo, hľadali by Toma, ktorého bysamozrejme nenašli a ja by som síce možno neskončila za mrežami,ale na psychiatrii, lebo by ma mali za šialenú. Rozprávala som sas ním asi dve hodiny, teda aspoň som sa o to snažila. Potom maposlal von a zavolal si dovnútra Justina.

Sedelasom nervózne na čiernej a veľmi nepohodlnej stoličke a čakalasom, kým ma zavolá naspäť dnu. Dupkala som si nohou a pohmkávalasom si pesničku od EsterDean - Crazy Youngsters.

Popár minútach sa vo dverách objavila tvár toho „doktora" a sveľmi divným úsmevom ma zavolal dnu. Justin nehybne sedel najednej zo stoličiek pri obrovskom stole a ja som si sadla na druhúhneď vedľa neho. Ani sa na mňa nepozrel a celý ten čas bolticho. Doktor Ramirez, ako mal napísané na cedulke, ktorú som sivšimla až teraz sa usadil oproti nám a zvalil sa do kresla.

„SlečnaWeyton, mám pre vás menší návrh," začal a naklonil sa smeromku mne cez stôl. Justin v tom okamihu chytil moju ruku a nemal vpláne ju púšťať.

„Počúvam,"povedala som so zatajeným dychom som si zahryzla do spodnej perny.

„Mámpre vás mesačný pobyt v Don Juanovom centre," vychŕlil.

Ažpo pár sekundách som si uvedomila, čo vlastne povedal. Posiela mana mesiac do blázinca. Je to tá klinika, kde pracujem, akuráttrošilinka iné oddelenie.

Viem,že ma tam nemôžu strčiť. Som ešte stále svojprávna a aby matam mohli strčiť, potrebujú, aby som im podpísala nejaképapiere. Justinovi sa ten nápad asi priveľmi nepozdával.

„Pripadámvám snáď, ako niekto, kto tam potrebuje mesačný pobyt?"opýtala som sa ho s nadvihnutým obočím.

„Pýtalby som sa inak?" vrátil mi úder.

Justinmu skoro jednu pridrbal, ale dala som mu najavo, že to mám podkontrolou, a tak ma nechal hovoriť s ním.

„Dajtenám pár minút," prehovorila som napokon a potiahla Justina von zmiestnosti.

„Čochceš robiť?" opýtal sa ma zúfalo. Nevedela som, čo mu mámpovedať. Nechcel ma tam strčiť, chcel ma mať pri sebe a mojezdravie pod kontrolou, no niekde v hĺbke duše, si želal viac akočokoľvek iné, aby som tam išla a aby ma mali pod kontroloulekári. Videla som mu to na očiach.