He saved us [JBFF SK]

Part 11. Promise

V minulej časti:„Sľubujem,že nedovolím, aby sa vám niečo stalo," pošepkal. Sľúbil mito, ako pred pár rokmi otec. „Mali by sme ísť dnu," rozhodolJason a postavil sa z kresla. Prikývla som, postavila sa a zobraladeku, ktorú som predtým našla v obývačke na gauči.

Keď sme vošli do kuchyne, obaja sme zhodnotili, žespať už nepôjdeme a tak sme sa dohodli, že spravíme raňajky prevšetkých. Viete si predstaviť čo to je? Raňajky pre siedmich ľudí? Ja som trvala na toustoch, pretože je to oveľa lepšie riešenie ako palacinky, na ktorých trval zasa Jason. Nevedeli sme sa dohodnúť ani po hodení mincou, či hre „Kameň, papier,nožnice," jednoducho sme obaja chceli niečo iné, tak sme sa na koniec dohodli, že spravíme oboje. Ďalši problém nastal, keď sme otvorili chladničku, v ktorej nebolo nič oné okrem piva a chlastu. Jasné chalani a potraviny, čo sa nemôžu pokaziť ani popár mesiacoch. Ja som poživeň odpratala do komory. Jason po mne hodil svoju mikinu, ktorú som si následne obliekla. Obula som si tenisky a ako najväčšia krava som išla do obchodu v pyžame. Ale tak aspoň som nebola sama, Jason mal tiež pyžamo, mikinu a tenisky. Bolo pol siedmej ráno, vonku ešte pomaly tma a my už sme nakupovali v potravinách. Vozili sme sa na vozíku, kým nás za to skoro predavačky nevyhodili z obchodu. Potom následoval neskutočný výbuch smiechu. Košík sme naplnili do plna, pretože sme kupovali potraviny potrebné na ďalších pár dní. Konečne sme dorazili domov, vyložili a upratali sme potraviny. Vyzliekla som si Jasonovu mikinu, hodila ju na gauč a začala som si chystať veci potrebné na tousty. Takže toustový chleba, maslo, šunku a syr a toustovač. Kým si Jason chystali veci na palacinky. Ja som mala tousty nachystané a Jason mal stále problém s cestom. Zdalo sa mu moc husté, potom zasa príliž riedke. 

„Hej Ronnie, prosím ťa poď mi pomôcť, už to nezvládam," okríkol ma. Prevrátila som očami a prišla k nemu. Zasmiala som sa, prisypala som do cesta trochu múky a hádajte. Bolo presne perfektné. Jason mi poďakoval, a ja som mohla začať dávať tousty do toustovača. Kým sa piekli, -neviem ako to inak nazvať- pomáhala som Jasonovi s jeho palacinkami. Po zhruba hodine, sme mali hotovo. Jediné, čo bolo potrebné bolou variť kávu, čaj a nachystať nejaký džús, plus veci ako je ovocie k palacinkám, šľahačka, čokoládový toping, granko apotom ešte kečup k toustom, tatarská a zaelenina. Sparavila som kávu, Jason čaj a potom som ešte vytiahla pomarančový a multivitamínový džús. Nachystali sme stôl. Všetko bolo perfektné. Stačilo už len ich zobudiť. Postavila som sa na chodbu s dvoma obrovskými poklicami v rukách, viete ako vo filmoch. Tresla som nimi o seba čakala na efekt. Po pár sekundách sa po jednom začali otvárať dvere na izbách. 

„Si sa zbláznila?!" kričal Zake. „Dobré ránko," povedala som s úsmevom na perách a čakala, kým vylezú ostatní. Nemusela som čakať dlho. Behom dvoch minút sa na mňa všetci pozerali s vypleštenými očami. 

„Dobré ránko želám všetkým. Za pätnásť minút všetci v kuchyni," povedala som a išla som smerom k nechápajúcemu Justinovi a ospalej Susan. Prešla som okolo nich, spravila si rýchlo hygienu v kúpeľni a obliekla som si čierne legíny, biely crop-tops krátkym rukávom a červeno-černu košeľu som si obmotala okolo pásu. Vlasy som si zaviazala do trochu chaotického drdolu. Pomohla som Susan obliecť sa a zobrala som ju so sebou do kuchyne. Posadila ju za stôl a spolu s Jasonom sme čakali na ostaných. „Wáu! Toste spravili vy dvaja?" opýtala sa ma Susan s údivom. Prikývla som a usmiala sa na ňu. Konečne všetci prišli a posadali si zastôl. Boli trošku nasratý, ala keď zbadali všetko to jedlo, prešlo ich to a pustili sa s radosťou do toho. V polovici našich raňajok, mi zazvonil mobil. Bolo tam neznáme číslo. „Ospravedlňte ma," usmiala som sa na nich, na čo sa zasmiali a ja som odišla von.

„Prosím," ozvala som sa. „Dobrý deň želám slečna Weyton. Moje meno je Syte. Volám vám ohľadom vašej zosnulej matky," povedal a mňa zamrazilo. Ešte som to nepovedala Susan. Pane bože pomóc. „Môžete sa zastaviť dnes na  tejto adrese?" opýtal sa ma. „Myslím, že by to nemal byť problém,tak okolo pol jednej by som tam mohla byť," povedala som a pri spomienke na mamu, sa mi spustili dolu tvárou slzy. Zložila som, utrela si slzy a vrátila sa dnu za ostatnými. Susan sedela na stoličke a žula posledný kúsok nutelovej palacinky. 

„Susan,mohla by si ísť na chvíľu so mnou?" pozrela som sa jej smerom.Prikývla, zoskočila zo stoličky a ja som ju zobrala von nazáhradu. Presne do toho kresla, kde som sedela ráno s Jasonom.Posadila som si ju na kolená. „Susan, musím ti niečo povedať," začala som. Jej detská tvárička posmutnela. „Mamka po násnepríde, však?" opýtala sa ma so slzami v očiach. Pokrútilasom hlavou. 

„Nepríde, mamička je teraz nádherný anjelik v nebi zlatko," povedala som a slzy mi začali padať dolu po tvári.„Určite je tam šťastná, nič ju nebolí a nikto jej už nemôže ublížiť," povedala Susan hrdo a zasrmkala. Prikývla som.

„Sľubuješ, že ty ma neopustíš? A že mamke, už nikto neublížia že bude šťastná?" pozrela sa na mňa smutne. „Sľubujem, že mamke nikto viac neublíži a bude na nás dávať pozor. A teba nikdy v živote neopustím. Nikdy. Prisahám," usmiala som sa a zotrela som jej neposlušné slzy, na čo ona utrela tie moje. Pevne som ju objala.

„Tak, kto pôjde so mnou a kto bude strážiť susan?"opýtala som sa, keď som stála v obývačke. „Ja pôjdem a so Susan ostane pre zmenu Jason," vyhlásil Justin. Vyzeralo to tak, že nikto nemá námietky. Rozlúčili sme sa, nasadla som kJustinovi do auta a zapásala sa. Celú cestu do mesta som myslela namamu a pozerala si naše spoločné fotky. Myslela som aj na to, že keď ju pochováme, Susan mi zoberú, buď ju pošlú k otcovi, alebo ju dajú do detského domova. Nechcem na to ani pomyslieť, ale vzhľadom na moju situáciu, nemám na výber. Hlavu som mala zvesenú a oči zatvorené, keď som ucítila niečo na mojej ruke. Jeho ruka.Otvorila som oči. Držal ma za ruku. Prečo? Pozrela som sa na neho.

„Ja som len chcel, hmm..no, prepáč. To všetko, čo som urobil, alebo povedal," naozaj sa mi tu teraz ospravedlňuje? Prikývla som, ale svoju ruku som dostala z pod tej jeho a dala si ju na kolená. Zbytok cesty v aute panovalo ticho. Nič iné, by som asi ani nezvládla. „Sme na mieste," zaznel jeho hlas. Nadýchla som sa, odpásala a vystúpila z auta. Znova som sa zhlboka nadýchla a vykročila smerom k budove s Justinom po mojom boku.

Našla som doktora Sytea. Pýtal sa ma na bežné veci,napríklad, či chcem dať mamu spopolniť alebo nie. Moja mama milovala jedno jazero v Stratforde. Vravela mi, že ako malá pri ňombývala a dokonca sa tam aj narodila. Ten dom tam dnes už nestojí. Napadlo mi, že keď sa tam narodila, mohlo by to byť pre ňu krásne. Zostať tam naveky. Dohodli sme sa na tom, že ju teda spopolníme. Ďalej sme riešili mamin majetok. Vraj je na mňa napísaný dom. Viac nemala. A všetky penize a šperky a veci, čo jej patrili sú moje. Príčinu ešte nevieme. Nemala v krvi nič, čoby mohlo naznačovať prečo to urobila. Žiadne drogy, ani alkohol. Ale jej mobil zostal neporušený. Neviem prečo ich nenapadlo,skontrolovať históriu hovorov. Dali mi ho spolu s kľúčami a pár drobnosťami, čo prežili nehodu. Hneď ako sme nasadli do auta som zapla mobil a pezrela si históriu hovorov. Posledný bol smerovaný mne. Ja som však nezdvihla. Predposledný bol od Toma. Mali smešťastie, že mamin mobil nahráva hovory. Tak som to pustila.

Stojím pri aute a snažím sa predýchať, čo som práve počula. Volal jej Tom a povedal jej, že sme obe so Susan mŕtve a že keď mu neverí, má mi zavolať. Ona mi volala, ale ja som jej nebrala mobil. Je to celé moja vina. Ona by žila, keby jej zodvihnem mobil. Slzy mi tečú v dvoch vodopádoch po tvári a ja už ani nevládzem stáť na vlastných nohách. Justin sedel v aute, ale akonáhle som začala padať k zemi, vyletel z auta a chytil ma predtým, než by som sa váľala na zemi. Odniesol ma do auta.„Prosím poďme na políciu," povedala som smutne, on len prikývol a naštartoval. 

Keď sme tam dorazili, vystúpila som z auta vošla na stanicu, podala im mobil a povedala im, aby ho zavreli, pretože zabil moju mamu. Oni ma však veľmi rýchlo stopil, pretože nikoho nezabil, nemôžu ho zavrieť, lebo on jej len volal. Nie za to zodpovedný. Že im je ľúto ale nemôžu nič urobiť. To ma dostalo. On ju zabil a oni mu nemôžu nič urobiť. Alebo som tobola ja? Ja som tá, čo je za smrť vlastnej matky zodpovedná? Sama neviem. Justin ma bezpečne odviezol späť do ich víkendového domčeku. Bolo už skoro desať hodín večer, keď sme prišli.Susan dávno spala a ja som sa len prezliekla do pyžama a zaspala som tiež. 

Ahojte, tak čo? :) Môže byť?? Votes&KomentsLove Y♥U Guys!♥-Katherine